Sims Pribehy pokracovanie
Sims Pribehy pokracovanie
12.diel – Čas sa naplnil
Ani neviem čo sa všetko udialo, no prebrala som sa na gauči v Hektorovom dome. Môj siedmi deň, deň mojej smrti. Množstvo ľudí by možno chcelo vidieť čo sa deje keď umierajú, no mňa to desilo. Skutočne desilo.
Netuším koľko bolo hodín, no stále som bola v tých strašných čiernych šatách, s náhrdelníkom, náušnicami...proste vyfintená. No tie šaty mi pripomínali čo som stratila, kto kvôli mne musel umrieť. Razom som si uvedomila, čo sa ešte zmenilo. SOM TEHOTNÁ!
Keby som tvrdila že som nadšená z toho že čakám deti, klamala by som. Však čo môžem povedať raz svojim deťom keď sa ma spýtajú ako som sa zoznámila s oteckom, kde je, čo sa mu stalo?
Moje myšlienkové úvahy som nechala tak, len čo som začula ako moje telo dupe po schodoch. Prišiel čas pozrieť sa na svoj osudný deň. Vybehla som po schodoch hore a zbadala sa v Hektorovej izbe. Ktovie čo som robila za tie tri dni čo neuvidím...
Presne to ma napadlo keď som uvidela ako v bojovej nálade vykopávam dvere, na ktoré Hektor nemal mať kľúč. Dvere sa rozleteli a ja som vykročila za svojim telom do malej miestnosti.
Bola to len zatuchnutá komora, no viedli z nej točité schody. Neváhala som ani sekundu a vyrazila hore. A tam som zbadala to čo ma asi zabilo.
Pomerne veľká, nie moc pekne zariadená izbička pre malé dieťatko. To však nebolo všetko. V krásnej postieľke ležalo mimino, stratená dcéra Hektora Santesa.
Musel to byť on. On musel byť únosca svojej malej dcérky. Pozerala som sa na obraz ktorý sa mi naskytol, moje telo, netušiace čo ho čaká zdvíhalo maličkú na ruky. Napadlo ma že ak prežijem tak onedlho budem takto mať aj ja malé dieťatko.
„Už je to v poriadku maličká“ zašepkalo moje telo.
NO ja som toto už nesledovala. Na schodoch som začula kroky. Hektor sa blížil aby ma zabil. Zdesene som odstúpila k stene a pozerala sa čo sa stane.
„Keď som začul ten rachot, vedel som že si sa sem dostala“ prehovoril po chvíli.
„Si odporný hlupák! Prečo si nahlásil únos svojej dcéry???“
„Zídi do mojej pracovne, rád ti to vysvetlím...“ odvetil a viac sa nezdržoval. Nechápavo som sledovala ako Hektor odpochodoval po schodoch preč, akoby ho práve ani neodhalila.
Moje telo to asi tiež nechápalo a len nemo položilo maličkú do postieľky, a potom odišlo za Hektorom.
Nelenila som a rýchlo som bežala k nemu do pracovne.
„Takže?“ spýtalo sa moje telo.
„Čo povedať...nemohol som dovoliť aby ma podozrievali z toho čo sa deje na okolí...“
„Čo sa deje na okolí...“
„Nehraj sa že to nevieš...únosy malých detí...viem že to vieš...dal som ťa sledovať...“
No, ja som to nechápala...za tie tri dni som zjavne odhalila dosť vecí a teraz mi to chýbalo.
„Prečo si to urobil?“
„Ach to sa ti chce počúvať...je to dlhý príbeh...dáš si čaj?“ spýtal sa a prešiel k nádobe. Nalial do dvoch pohárov a jeden jej podal. „Tie deti som potreboval, pretože ich predávam...divila by si sa načo sa hodia teti..za čo sa dajú vychovať...ibaže...ak by mizli všetky deti a moje nie...to by bolo nápadné...“
„A to by si ju tam držal večne?“ spýtalo sa moje telo a odpilo si z čaju.
„Pravdaže nie...mal som to premyslené, no teba sa to už netýka...“ vzdychol si a pohodlne oprel o kreslo.
„Ako to myslíš?“ spýtalo sa moje telo prekvapene, no to už zmenilo výraz tváre.
„Si hlúpa že si sa napila...“
No to už sa moje telo zvieralo v kŕčoch. Otrávil ma, videla som to na vlastné oči.
Telo mi padalo na podlahu, a pomaly mi z očí odchádzal život. Bolo to hrozné sledovať svoju vlastnú smrť.
„Skutočne hlúpa“ zhodnotil a zamkol dvere pracovne, aby náhodou neprišli neželaný hostia.
Musela som mu dať za pravdu. Ktorý normálny človek by sa napil z pohára pri tom čo zistil?
Hlúpa a naivná...dve výstižné slová. Strhla som sa, pretože pri okne som niekoho zazrela. Bola to tá jeho milenka. Nadvihla obočie, trochu prekvapene uprela zrak na Hektora a ten jej ukázal že všetko je na najlepšom poriadku.
A všetko sa rozplynulo. Zase...
...tentoraz som už ale vedela čo sa deje. Finálna skúška. Rozhodnutie, život alebo smrť. Ibaže, tentoraz bez pomoci, bez Cola ktorý by mi mohol pomôcť. Sama ako prst...
Zjavila som sa zase pred tou priam komickou trojkou, no tentoraz na akejsi čistine pri chalupe.
„Vitajte na svojej skúške moja drahá“ zasmiala sa Smrť.
„Čo treba spraviť?“ spýtala som sa ihneď, s absolútnym odporom v hlase. Veľká škoda že Smrť už nemohla umrieť...
„Ach...osobne si myslím že je to celkom ľahká úloha...vzhľadom na ten váš stav...“ zachichotala sa žena po pravici Smrti.
„Alečo“ zasyčala som na ňu.
„Musíš ma poraziť v pár úlohách...“ odvetila a vstala. „Začneme?“
„Začni“ zavrčala som ešte nevraživejšie.
„Prvé kolo je o tom, kto vydrží dlhšie na tomto dreve“ ukázala na niečo, čo som nedávno videla. Lesní ľudia ma to už naučili. Dala som si záležať na tom, aby si moje nadšenie nevšimli.
Aj napriek tomu som do vody prvá letela ja.
„Kto tri krát padne, skončil“ zasmiala sa.
Potom som sa však sústredila. Ženská skončila vo vode hneď ako som znovu stala na poleno. Vlastne spadla hneď tri krát po sebe. Nadšene som zvýskla. Vyhrala som nad ňou!
„To nie je všetko...“ zaškerila sa „to bola len prvá úloha, no budiš, jedna nula pre teba...“
Prikývla som a vyrazila za ňou.
„Určite to poznáš...“ uškrnula sa.
Kto by to nepoznal, často chodili s kolegami práve do klubov kde sa táto hra dala hrať.
Obe sme zdrapili gule a hodili. Pozorne som sledovala ako sa rútili ťažké čierne gule ku kuželkám a prudko do nich narazili. Tentoraz som však ale najasala ja.
Mne zostali stáť štyri, no jej iba jedna. Vyhrala.
„Zlatíčko už je to remíza“ drgla do mňa a sebaisto vyrazila ku blízkym stromom.
„Koľko je úloh?“
„Štyri zlato...“ odvetila ani na mňa nepozrela.
„Čo ak to bude remíza?“
„Tak domov nepôjdeš...“
Dorazili sme k terču. Podala mi sekeru.
„Kto sa trafí bližšie k stredu, vyhráva“ vysvetlila mi a zatočila sekerou. Hodila a ja tiež. Sekery leteli vzduchom a ja som vedela že musím vyhrať. Musela som...a sekery dorazili k cieľu.
„ÁNO!“ skríkla som od radosti, keď som sa trafila priamo do červeného stredu. Žena sa skoro netrafila ani len do terču, čo ma ešte viac povzbudilo do toho, aby som to prežila. Čakala ma už len jedna jediná úloha...musela som to zvládnuť.
„Ešte jedna moja zlatá...“ zašepkala mi sladko do ucha a vykročila. Rýchlo som išla za ňou.
„Biliard?“ spýtala som sa zmätene.
„Vidíš správne“ prikývla.
Bola som stratená. Toto bolo niečo, čo som nikdy v živote nehrala. Nikdy...
Smrť nás pozorne sledoval, no ja som už vedela že mi je beda. Toto bol môj koniec. Vec ktorá ma zabije. Hlúpa hra. Držala som to hlúpe tágo či ako sa to volalo v rukách a zmorene tam postávala.
„Ideš zlatko“ zasmiala sa keď po troch vydarených ťahoch konečne netrafila.
Pristúpila som k stolu a snažila sa namieriť. No nič, nič sa neudialo, nijaký zázrak. Netrafila som sa.
Potvora pristúpila a pokračovala. Zase trafila. A hneď na to ďalšiu.
„NIE“ zastonala zrazu a ja som nechápavo pozrela čo sa udialo. Zhodila čiernu.
„PREHRALA SI!“ skríkla som.
Začala som poskakovať ako o život. Áno áno áno...vyhrala som nad smrťou...dokázala som to...
„Blahoželám...“ zamrmlala Smrť a pred očami sa mi zjavil stolík so zelenou fľaškou.
„Nápoj života“ vzdychla si a pokynula mi že si ho môžem vziať.
„Určite?“
„Aj Smrť musí dodržiavať určité dohody...“
Viac som neváhala a naliala si do plastového pohárika zo zelenej žbrndy. Riadne zapenila a ja som to na jeden hlt vypila.
V tom zaerdžal kôň. Ja som stála inak oblečená, inak učesaná vyskočila na jeho chrbát a bez obzretia som vykročila do svojho života.
...pričom na perách sa mi pohrával šťastný úsmev. V tej chvíli som sa začala tešiť aj na povinnosti, ktoré ma čakali, na deti ktoré budem musieť vychovať. Aj napriek žiaľu za Colom som tušila, že sa niečo stane, nevediac čo, no niečo, čo mi vráti šťastie.
13. diel – Colova smrť
Ako neznášam tie práce z prírodopisu. Zvierať kvety, naháňať chrobáky a potom ich nalepovať...akoby som mala práve na takéto hlúposti chuť.
„Meg? Zlatíčko?“
Bola to moja teta Tessa, vedela som to ani som sa nemusela otočiť.
„No?“
„Sadneš si ku mne?“ spýtala sa a usadila sa pod blízky strom. Mala taký zvláštne zastretý hlas a ja som sa teda pobrala k nej.
„Deje sa niečo? Neudrela som už celé dva dni Deana do ...“
„O to nejde...“ začala slabým hlasom. Mala som pocit, že ma slzy na krajíčku.
„Tak o čo?“ spýtala som sa, vyžadujúc rýchlu odpoveď.
„Volali z nemocnice...“ začala slabým hláskom až som vyskočila na nohy.
„PREBRAL SA?“ vykríkla som.
„Nie zlatíčko, vieš...doktori vravia že...že...“
Nemusela ani pokračovať. Vedela som čo mi chcela povedať.
„NIE!!!“ zvrieskla som ako o život „TO NIE!“
„Mali by sme sa ísť na neho pozrieť, skôr než nebude neskoro“ povedala Tessa zmorene.
„ON neumrie!“ kričala som.
Tessa ma objala a viedla za ruku k autu.
Zaparkovali sme neďaleko nemocnice, a ja som sa rozbehla dnu, nečakajúc na to čo mi chcela povedať. Nezaujímalo ma to, chcela som vidieť ocka. Nemohol umrieť, nemohol...nemôže odísť a nechať ma tu samú...
Doktorka ma zastavila tesne pred jeho dverami, akoby ma nepoznala.
„Sadni si to čakárne“ upozornila ma. Kývla tete a niečo jej začala náhlivo vysvetľovať.
Hovorili potichu, aby som náhodou nezachytila niečo z ich slov, no ja som to ani nemienila robiť. Nenápadne som vstala a prešmykla sa k dverám. Nevšímala som si ich pohľady keď začuli ako som rýchlo vbehla dnu a len som letela k ockovmu lôžku.
„Ocko!“ skríkla som keď som pri ňom zastavila.
Jeho telo bolo však nehybné ako vždy.
Sadla som si na stoličku a smutne hľadela na jeho spiace telo. Bol v kóme tak dlho, že som si už len matne pamätala na to čo sme robievali predtým. Ticho som tam sedela a dokonca ani doktorka s tetou mi nič nevraveli. Videla som ako sa ďalej o niečom zhovárajú a iba som tak pohadzovala nohami.
„Ocko?“ zašepkala som.
Nijaká odozva. Nereagoval na to. Nemohol, bol predsa v kóme a podľa lekárov pred definitívnym koncom. Nechcela som sa tam rozplakať, no slzy sa mi tlačili do očí a nemohla som sa ubrániť. No rýchlo som sa prebrala, len čo som začula tiché šušťanie a zacítila chlad navôkol.
A vtedy som ju zbadala. Smrť. Smrť si prišla pre môjho ocka.
„Zmizni!“ skríkla som, ani si neuvedomujúc čo robím „daj mu pokoj!“
Smrť sa najprv zľakla, pravdepodobne nečakala že ju uvidím.
„A čo mi inak spravíš? Zabiješ ma?“ zasmiala sa ľadovým smiechom.
„Áno“ odvrkla som zúrivo „nedovolím ti zobrať si môjho ocka preč!“
„Myslím že ešte nemáš moc mi v tom brániť...“ zachrapčala chladne a priblížila sa bližšie k jeho posteli.
„Ani sa nepohni!“
„Vieš čo? Ak uzavrieme jednu dohodu, nechám ho žiť...“
„Aká je to dohoda?“ spýtala som pohotovo.
„Keď nadobudneš správny vek a príde tvoj čas, vykonáš čo ti poviem...“ odvetila Smrť.
„Čo to presne znamená?“ vypytovala som sa, aj keď mi to bolo jedno. Mienila som urobiť čokoľvek.
„Budeš pracovať na veci, pre ktorú si sa narodila...“ odvetila po chvíli.
„Dobre“ odpovedala som nepokojne.
„Dávaš mi svoje slovo Megan?“
„Pravdaže“ odvrkla som ani nesledujúc čo to rozprávam.
„Nech je po tvojom...“ luskla prstami a zmizla.
A vtedy, akoby sa ani nič nestalo, ocko zívol, posadil sa a pokukával po miestnosti.
„Meg kde to som?“
„OCI!“ zvrieska som na celú miestnosť. Vrhla som sa mu do náručia, a slzy mi stekali po bledej tvári.
„Megan čo sa deje? Prečo plačeš? Som v nemocnici?“
„Ocko ty sa nepamätáš?“
„Na čo zlatko?“
„Bol si v kóme...“ rozprával som rýchlo a do dverí vošla doktorka s tetou. Ťažko vyjadriť, ktorá z nich bola vo väčšom šoku.
„Cole!“ zvolala Tessa „myslela som si že...“ rozplakala sa.
„Ako dlho som bol v tej kóme?“ spýtal sa ako prvé.
„Oci viac ako tri roky...“ odvetila som, aj keď lekárka otvorila ústa.
„Nie...“ zašepkal šokovane. Sledovala som ako si prešiel rukou po tvári, akoby mi ani neveril.
„Bežte do čakárne, doveziem vám ho tam“ povedala doktorka rázne. Tessa ma chytila za rameno a vyviedla von.
„Prečo ju počúvaš? Musíme byť pri ockovi!“
„Megan a dosť! Prebral sa a to je hlavné! Musíš počkať kým ho doktorka prezrie či mu nič nehrozí!“ zavelila Tessa ostro
„FAJN“ zavrčala som ešte aj na ňu.
„Meg buď k svojej tete milšia“ začula som vysmiaty hlas.
„Si v poriadku?“ spýtala sa teta rýchlo.
„Cítim sa akoby som sa výdatne vyspal, nič iné mi nie je...“ zamrmlal „nepotrebujem ani túto ozrutu“ vzdychol si a a aby dokázal svoje slová, vstal.
„Nemal by si sa namáhať!“ zaprotestovala teta.
„Hovorím ti že je to akoby som si len dobre pospal“ zaprotestoval a riadne ju objal.
„Myslela som si že...“
„Je to už v poriadku...“ zašepkal.
„Oci ty sa na nič nepamätáš?“ spýtala som sa zrazu. Pamätala som si ako sa zjavil u nás v dome s tou cudzou ženou, tak ako bolo možné že on si na to nepamätal.
„Nie zlatíčko...nepamätám si skoro na nič...“ odvetil mi smutne no stále sa usmieval.
„Sadni si maličká a počúvaj“
Bol to hrozný hlas, skoro taký mrazivý ako ten ktorý mala Smrť. Poobzerala som sa a zbadala kostru. Preglgla som a urobila čo mi kázala.
„Nesnaž sa robiť hlúposti. Uzavrela si dohodu, dohodu splníš. Zostáva mesiac a tri roky do tvojej dospelosti a je čas aby si sa pripravila na to čo ťa čaká. Uzavri si srdce a nedovoľ aby ťa ovplyvňovali hlúpe veci ako tvojej priateľky...zabudni na city, priateľstvo a lásku...čím skôr na tieto veci zabudneš, tým skôr sa zmieriš s tým čo si si navarila..“
Kostra zmizla a ja som nechápala. O čom to hovorila. Čo som vlastne uzavrela za dohodu?
„Megan ideme domov“ zavelil zrazu Cole.
„Môžeš?“
„Môžem, podľa výsledkov som zdravý ako repa“ odvetil a teta zatiaľ volala taxík.
„Nejdeme autom?“ spýtala som sa zamračene.
„To by som nezvládla“ usmiala sa šťastne a spoločne sme vyšli von.
Ocko bol späť, po troch rokoch dúfania. Netušila som čo som si navarila, netušila som čo robil ocko počas kómy u mňa v izbe, no netrápilo ma to. Hlavne že bol v poriadku.
-------------------------------------------------------------------------------
Ďaleko od ich miesta, na teplom pobreží ležal mladý muž v sieti. Čierne premočené vlasy sa mu lepili na tvár, mokré oblečenie na telo, no aj napriek tomu cítil energiu s prívalom hustého lejaku.
„Kapitán kedy vyrazíme?“ opýtal sa muž v šatke.
Kapitán neodpovedal.
„Pane?“
Nijaká odozva.
„Nestrácaj čas, premýšľa nad snúbenicou“ zasmial sa iný chlap „bojí sa že to bude nejaká zubatá bosorka...“
„To by stačilo chlapci“ zaznel hlas muža, ktorý ale stále ležal na hojdacej sieti a neunúval sa ani len pozrieť na nich. Jeho hlas znel pobavene, nie nahnevane.
4.diel
Prešiel mesiac. Mesiac po tom, čo som vošla späť do svojho života. Do dňa, keď mi volal nadriadený a chcel zadať prácu. Tentoraz som však odmietla, rovno mu povedala nech preverí Hektora a nech sa ma už na nič nepýta. Dala som výpoveď. No to nebol ten najdramatickejší krok v mojom živote.
Bola som tehotná a to znamenalo veľa iných vecí. Mala som byť slobodnou matkou, vychovať dve deti, sama, bez práce a manžela. Zavolala som mame. Nereagovala práve najlepšie keď som jej oznámila že som v druhom stave a otecko je mŕtvy...
Dalo by sa povedať, že vždy keď som sa pozrela do zrkadla, vracali sa mi spomienky. Videla som tam svoje narastajúce bruško, videla som v zrkadle Colovu tvár...a plakala som. Vždy keď som si na to spomenula. Vedela som že časom sa môj smútok zmierni, no teraz som cítila bolesť, ktorá mi nedala spávať.
Snažila som sa zamestnať nejakými ženskými prácami, varila som, dala sa nahovoriť na modelovanie s hrnčiarskym kruhom, ale najviac som sa venovala záhrade.
Mala som ju rada aj predtým, no teraz mi prinášala aspoň aký taký oddych od chmúrnych myšlienok. Pestovanie mi moc nešlo, no aspoň som sa snažila. Bol koniec leta, blížila sa jeseň, no napriek tomu vonku bolo ešte stále príjemne teplo.
Doktor mi povedal, že termín narodenia bude vo februári. Čakalo ma ešte osem mesiacov tehotenstva. Dohodla som sa s mamou, že na Vianoce prídem k nej, bude tam aj brat so sestrou, takže som sa necítila až tak mizerne pri myšlienke že prežijem najkrajšie sviatky sama.
Ani sa to nezdalo, a prišla skutočná jeseň. Bol to už piaty mesiac tehotenstva a ja som začínala rozmýšľať nad hlúposťami ktoré bolo treba. Bruško mi už bolo riadne vidno a mne pomaly dochádzalo, že to nebude sen. Na Cola som myslela dosť často, no už som mohla aspoň spávať.
Raz na obed, keď som hrabala už tretí raz lístie, som si uvedomila, že je najvyšší čas ísť kúpiť veci pre malé. Postieľky, perinky, cumle, fľašky...proste všetko.
Dohrabala som a zavolala si taxík. Bola som konečne rozhodnutá pohnúť sa ďalej a poriadne začať žiť.
Taxíkom som sa doviezla pred jeden z najväčších obchodov v meste a zastavila sa pri výkladoch.
Svadobným šatám som sa vždy vyhýbala, aby som si nepripomínala to čo ja asi nikdy nezažijem, no aj tak ma to vždy napadlo. Budem sama, kto by chcel slobodnú matku s dvomi deťmi na krku?
Dlho som tam nepostávala a konečne vošla dnu. Pred regálom s farebnými svetríkmi som zamyslene pozerala na farby. Nevedela som či to budú dievčatká alebo chlapci, alebo chlapček a dievčatko.
Zamračene som prechádzala rukou po jemnej látke a prešla k stojanom. Potrebovala som nejaké oblečenie do ktorého by som sa ešte zmestila, pretože zväčšujúce bruško prestalo vyhovovať skoro všetkým veciam zo šatníka.
Nakoniec som predsa len niečo našla a pobrala sa ku kabínke, pričom do mňa drglo nejaké mladé dievča.
„Prepáčte“ zamrmlalo ale ja som si ju nijako nevšímala a kráčala svojim smerom.
S tričkom som bola spokojná, celkom mi sedelo, strihom aj farbou. Nakoniec som si ho hodila do košíka a spokojne kráčala k obchodu, kvôli ktorému som tam vlastne išla.
Bolo treba pozrieť postieľky. Vedela som že tu majú pekný výber, starého štýlu aj modernejšie veci, pretože som ani nie tak dávno, no predsa mi to tak prišlo, pomáhala vyberať postieľku svojej priateľke.
Naozaj, prvé čo mi udrelo do očí boli drevené postieľky, z ktorých ma ani jedna nezaujala. Nemala som rada takýto štýl. Staré veci, málo farebné a pre mňa až príliš depresívne. Pohľadom som prechádzala po výbere, až som zastavila na vybavení, ktoré mi prišlo také veselé a hravé.
Farebné mriežky, farebné matrace, proste postieľky podľa mojej predstavy. Už som sa chcela otočiť a ísť si dve za jednať, keď mi pohľad padol k preskleným dverám. Nebola som si istá či dobre vidím, no musela to byť ona.
Stála tam Colova dcéra, Megan. Za tých päť mesiacov vyrástla a dosť sa výzorovo zmenila. Už to nebolo to dievčatko ktoré bilo svojho suseda, aj keď možno sa s ním bila stále. Postávala nad akousi tigrovanou mačkou a nevšímala si nič naokolo.
Smutne som tam stála a hľadela, ako sa s ňou mazná. Musela na tom byť možno ešte horšie než ja, prišla o otca a žila bez matky. Nemala nikoho kto by sa o ňu postaral, teda až na svoju tetu s ktorou asi ešte žila.
Počkala som, kým zmizla za presklenými dverami obchodu s domácimi zvieratkami a vyšla som. Nechcela som ju stretnúť, čo ak by si na mňa spomenula...
Namiesto toho som zamierila k telefónu, zavolať si taxík, pričom som sa však ešte mienila zastaviť v nejakom bufetíku.
-----------------------------------------------------------------------
„Oci to je vpohode...“ mrmlala si Megan popod nos, keď ju Cole objal.
„Nie nie je...povedz mi čo chceš k narodeninám. Sú to predsa tvoje pätnáste...môžeš si vybrať čo len chceš...“ krútil hlavou a konečne ju pustil.
Cole so svojou dcérou Megan postávali pred obchodným centrom. Megan mala mať na druhý deň 15-ste narodeniny, a on jej ešte stále nevybral darček.
„Čokoľvek?“ spýtala sa s úškrnom na ružových perách.
„Čokoľvek“ pritakal.
„Tak to aby som si išla niečo pozrieť“ odvetila a konečne sa vymanila z jeho prítomnosti.
Megan
Najprv som prechádzala regály s oblečením, pretože aj bez tak sa sťažoval že chodím vyletnená akoby bolo vonku 40 stupňov. Napriek tomu som si však jeho narážky vôbec nebrala k srdcu. Teraz som skôr rozmýšľala nad tým čo chcem. Takú možnosť mať čo si zaprajem už nemusím mať, teda som si to potrebovala premyslieť. Kým som zamyslené obzerala vešiaky, drgla som do akejsi mladej tehotnej ženy.
„Prepáčte“ ospravedlnila som sa rýchlo. Ani sa len neotočila, takže som si ju prestala všímať.
Nič vhodné som naokolo nevidela, no otec si prezeral šperky. Zamierila som teda k nemu, aby som mu oznámila, že nechcem nijaké zlato ani striebro ani nič podobné.
„Čo to pozeráš?“ spýtal som sa, keď som pri ňom zastavila.
„Iba čakám kým si niečo vyberieš“ usmial sa a pozrel na mňa „našla si niečo?“
„Ešte nie“ odvetila som a pozrela za jeho chrbát „alebo možno aj hej“ zamrmlala som a rýchlo zmizla za dverami.
Psa...mačku...škrečka...chcela som nejaké domáce zvieratko. Ale asi skôr mačku ako psa. So psom bolo veľa roboty. Cvičiť, chodiť na pravidelné prechádzky...no proste veľa roboty.
Takže mačku. S ňou sa dalo túliť, aj hrať a pritom s ňou nebolo toľko starostí. Nepáčila sa mi však ani jedna, teda kým som nepozrela k dverám.
Skoro ako malá šelma.
Aspoň farbou mi pripomínala nejakého gepardíka. Ani sa ma nebála, nechala sa pohladkať, akoby sme boli starí známi.
Bola rozkošná. Zobrala som ju do rúk a nadšene vbehla do obchodu.
„Prepáčte táto mačka je na predaj?“
„Áno slečna, už zase nám ušla...rada sa túla“ začervenal sa predavač.
„A má meno?“
„My ju voláme Pandora, pretože pravidelne robí problémy a ...“
„To je skvelé...“ prikývla som a kývla som na ocina, ktorý kráčal okolo.
„Čo je moja?“
„Chcela by som túto mačku“ usmiala som sa ako anjel.
„Mačku?“ spýtal sa šokovane a pochybovačne keď ma videl s pradúcou mačkou v rukách.
„No áno“ prikývla som.
„Koľko?“ spýtal sa predavača a ja som nadšene poskočila. „Idem kúpiť obojok“ zakričala som a ešte mu vtisla pusu na líce. „Ďakujem oci“.
Nakoniec som si vybrala až dva obojky. Oranžový a ružový. Neverila som tomu že mi to schválil. Vlastne verila. Chcel mi vynahradiť tie tri roky čo bol v kóme. Snažil sa a to už celých päť mesiacov. No moje narodeniny možno až priveľmi preháňal, aj keď sťažovať som sa teda nemienila.
„Ešte niečo by si chcela zlatko? Mp3-jku, nejaké rádio?“
„Mobil?“ navrhla som a zahryzla si do spodnej pery.
Prikývol a potiahol ma von. Usadil sa na lavičku a počkal kým si ho nekúpim.
Bolo to skvelé. Nie to, že mi kupoval samé darčeky, no to že sa prebral. Už som v to prestával dúfať a tak veľmi mi chýbal.
„Ďakujem za všetko“ usmiala som sa keď som si k nemu sadla a objala som ho.
„Chcem aby si bola šťastná zlatko“ usmial sa a iba tak sme tam sedeli na lavičke, bez zbytočných slov.
„OCI!“ zvolala som prekvapene „nie je to tá teta s ktorou si sa u nás raz ukázal? Keď si mal byť v kóme?“ zvolala som, keď som si všimla ženu pri telefóne.
Cole sa otočil a chvíľu hľadel na tie čierne vlasy, na tú tvár a zavrel oči. Bola mu známa, no netušil z kade. Z kade je mi taká povedomá? – pýtal sa sám seba, no nemohol si spomenúť.
A vtedy sa mu všetko vyjasnilo. Všetko mu prebehlo hlavou ako zrýchlený film, ktorý ale stíhal sledovať, počúvať...rozumel a videl všetko čo sa stalo za tie tri roky. Nielen s ňou, ale aj mimo nej. Spomenul si na celý svoj život...život ktorý mu zničila Smrť.
„Megan musíme ju chytiť!“ zvolal, keď sa prebral zo šoku. Videl jej brucho, spomenul si na noc s upírmi.
Nečakal na Megan a rozbehol sa za ňou sám.
Bolo však neskoro. Taxík do ktorého práve nastúpila sa pohol a viac jej nebolo.
15.diel
Megan
„Oci smiem sa spýtať kto to je?“ spýtala som sa keď iba zmorene sledoval odchádzajúci taxík.
„Meg vysvetlím ti to neskôr dobre? Potrebujem si urovnať myšlienky“ povedal ale neotočil sa ku mne. Viditeľne si spomenul na niečo, čo mu doteraz nedochádzalo.
„Ako chceš...zavolám nám taxík“ povedala som a radšej som ho nechala tak.
Cesta domov bola tichá. Cole mlčal a ja som len ticho hľadela von oknom. Keď som tú ženu videla naposledy, bola štíhla ako laň. Teraz čakala mimino. Prvé čo ma napadlo bolo, či budem mať súrodenca. Nechcela som sa to však priamo spýtať.
„Som v garáži“ povedal oco len čo sme vystúpili a zaplatil taxikárovi.
Pravdaže, vždy keď sa potreboval zašiť, robil rámus pri oprave toho starého šrotu. Keby som si nevybrala izbu nad garážou, možno by mi to ani nevadilo. No keď mi oznámil že sa sťahujeme od tety Tessi, spokojne som sa usmievala. Veľa sa tým nezmenilo. No fakt, že Dean už nie je môj sused ma povzbudila do nového domu. Teda nie nového domu ale nového bývania. Ten dom patril otcovi už dlho, len kým bol v kóme, zostal neudržiavaný a prázdny. No keď sa prebral, chcel sa doň vrátiť. A tak sme sa odsťahovali od tety, aj keď tá k nám chodila skoro každý deň, asi nás skontrolovať.
Nemala som však čas skúmať čo bude oco robiť. Vedela som že kým si neutriedi myšlienky, bude robiť rámus a tak som zaliezla do izby.
Hodila som si iné tričko a ľahla na posteľ. Napadlo ma že sa pôjdem prejsť. Nechcelo sa mi počúvať ten rámus z dola a k tomu človek nikdy nevie či nestretne princa svojich snov...vo svojej izbe by som ho teda určite nestretla. Práve keď som ale chcela konečne vypadnúť preč, začula som z dola telefón.
„Vezmem to!“ zakričala som a rýchlo zliezla po rebríku dole. „Prosím?“
„Tu Ling“ ozvala sa moja najlepšia priateľka v telefóne „počúvaj mám pre teba novinky...kým si sa piatok uliala zo školy, oznámili nám že v škole musíme nacvičiť divadlo...takže musíme sa niekde stretnúť a dohodnúť sa...inak nám úlohy rozdelia oni...“
Ling ako vždy sypala údaje ako o život.
„Môžeme sa stretnúť u nás, máme miesta dosť“ povedala som napokon. „Kto všetko?“
„Môžeš hádať“ odvetila mi kyslo, čo som cítila ešte aj cez pevnú linku.
„No super“ odvetila som a položila.
Nič iné mi nechýbalo len tráviť sobotu s otravnými spolužiakmi vrátane Natalie a Deana. Z tých dvoch by bol ideálny párik...dve namyslené indivídua...
Zmorene som sa postavila pred zrkadlo, prečesala vlasy a počkala kým prídu. Vedela som že to nepotrvá dlho, boli len pár ulíc od nášho domu.
„MEG! Návšteva!“ zakričal oco a ja som s unaveným výrazom zliezla dole.
„Kde sú?“
„Poslal som ich k bazénu“ odvetil mi a ďalej sa vŕtal v tom šrote. Nič som nepovedala len vyrazila za nimi.
Za stolom už sedeli všetci, aj keď chýbal tam Bryan. Moja platonická láska na ktorú som už síce aj tak dávno nemyslela, no predsa len...
„Čaute...“ pozdravila som ich a zostala som stáť, čo nespôsobilo to že by som bola príliš aktívna, ale že sa mi nechcelo ísť po stoličku dnu.
„No hurá...“ prevrátil očami Dean.
„Nepapuľuj...“ vyštekla som. Toto mi tak chýbalo po tom ako sme sa odsťahovali...
„Nepobite sa...“ prerušila nás Natalia „iba si rýchlo určime hlavné postavy, ostatok je nepodstatný...“
No jasné, princeznička sa ozvala. No výnimočne som s ňou musela súhlasiť. Čím skôr sa dohodneme, tým rýchlejšie mi zmiznú z očí.
„Júliu by mala hrať Megan“ zaškeril sa Dean.
„Zabudni“ zareagovala som ihneď „nech ju hrá Natalia a ty môžeš byť Rómeo...“ dodala som s úškrnom.
„Aby ste sa nepobili“ prevrátil očami Sam.
„Ja nemám čas hrať nejakého Rómea...musím trénovať...hrať....“
„Ó...hovoríš teraz o vašej „hudbe“ alebo o futbale?“
„O oboch...za to že ty...“
„Ja mám čo robiť ak si si nevšimol tak tancujem“ zovrela som päste. Vždy sa mu darilo vytočiť ma „ten tvoj futbal sa dokáže naučiť hoc kto...“
Dean sa zrazu postavil až som sa zľakla.
„Tak sa stavme“ povedal zrazu.
„O čo?“
„Zahráme si futbal. Traja na troch...sprav si tým, ja si spravím svoj...nebudú v ňom nijaký futbalisti...to ti sľúbim...ak vyhráš, budem Rómeo a ak vyhrám ja, ty budeš musieť hrať Júliu...“
Do kelu. Čo som mu to natrepala....futbal mi neprišiel ťažký, rada som ho hrala, no nájsť dakoho z kým vyhrá...
„Fajn“ odvetila som napokon.
„Ruku na to“ zaškeril sa a podali sme si ruky na znak našej dohody.
„Kedy bude zápas?“ spýtala som sa ešte.
„Dajme tomu týždeň? Do vtedy máme čas na výber obsadenia...desať minút hry, kto dá viac gólov...“
„Dobre“ povedala som napokon, veď čo by mi už aj tak iné zostávalo.
Po našej dohode všetci odišli. Nikto neprotestoval, však prečo aj.
Konečne som mohla ísť do toho parku. Pokoj, nijaký ksicht Natalie ani Deana. To mi hneď zlepšovalo náladu. No keď som dorazila do parku a pozrela sa smerom k rybníku, do očí mi udrelo niečo iné.
Nie, princ mojich snov to nebol. Bola to tá žena. Tehotná žena.
Sedela si na kopčeku a hľadela na oblohu. Bol to môj flek. Aj ja som tam chodievala premýšľať. V tom som si spomenula na ocka. Dobre že mi kúpil mobil, mohol mi byť vďačný za také želanie a že mi ho dal pred narodeninami.
„Oci?“
„Čo je zlato?“ spýtal sa no bol zamyslený.
„V parku je tá žena“ povedala som rýchlo.
„Čože???“ výkrik „ak by chcela odísť zdrž ju!“
To však nebolo treba. Žena vyzerala ako socha, len občas spravila nejaký ten pohyb. A prišiel oco.
Kiara
Smutne som hľadela na oblohu. Slnko nepálilo, predsa len bola jeseň. Onedlho mala prísť zima a mnohí rybári sa rozhodli využiť posledné možnosti na rybárčenie. Vôbec som si ich nevšímala, vlastne som nevnímala nič. Nemala som vidieť Colovu dcéru. Zase mi len pripomenula tú hroznú gilotínu.
„Snívaš?“
Strhla som sa keď som začula hlas za sebou.
Prudko som otočila hlavou a uprene hľadela na muža ktorý stal predo mnou. To nemohol byť on. Zomrel...videla som to...nemohol žiť...nemohol....musela som byť dehydrovaná...
„Neomdlieš však?“ spýtal sa s úsmevom.
„Ehm...rozmýšľam o tom...“ odvetila som šokovane.
„Aspoň ťa chytím do náručia“ odvetil s ešte väčším úsmevom. Bol to jasný znak toho čo by chcel aby som urobila. Vlastne keby som nebola taká vyklepaná, urobila by som to už dávno. Vstala som a hodila sa mu okolo krku.
„Myslela som si...“
„Ja to mu tiež nechápem...odťali mi hlavu...neviem ako je to možné...“
„Ja...“
„Nemysli na to“
To sa ľahko hovorilo, no ťažšie vykonávalo. Zacítila som ako mu pohľad spočinul na mojom brušku. Nebola som si istá nad čím v tej chvíli premýšľal.
„No...predpokladám že vieš ako sa to asi stalo“ povedala som a obdarovala som ho úškrnom.
„No to by bola bieda keby som to nevedel...to ako sa to stalo si vie domyslieť aj moja dcéra“ zasmial sa a rukou mi prešiel k brušku.
„Som taký šťastný že som si spomenul...nevedieť o tom že mám malé dieťatko s takou krásnou mamičkou...“
„Dve detičky“ opravila som ho.
Prekvapene teraz pozrel on. A na to ma pobozkal.
„Kiara mali by sme ísť k nám...asi by som mal Megan vysvetliť pár vecí...“
„Nevravel si že vie ako vznikajú deti...?“
„To som nemyslel“ zasmial sa a potiahol ma. Jeho dcéra tam už ale nebola. Zavolal nám taxík a spoločne sme nastúpili.
A zastavili sme. Prekvapene už po stý raz v ten deň som vystúpila von a zahľadela sa na ten jeho dom.
„Nebývali ste inde?“
„To bol Tessin dom, toto je môj“ odvetil a potiahol ma dnu. Mal to tam naozaj pekné. Keď som tak hľadela na nábytok a zariadenie, napadlo ma že by som sa ho mala spýtať čo vlastne robí. Vlastne mala by som sa ho spýtať na veľa vecí. Nevedela som o ňom skoro nič. Usadili sme sa za stolom, v miestnosti pri kuchyni.
Vonku sa zotmelo, vyzeralo to akoby sa chystalo pršať alebo dokonca snežiť. Na sneh však bolo ešte skoro.
„Bol by som rád keby si sa sme nasťahovala“ povedal zrazu.
Zahryzla som si do spodnej pery.
„Cole to nemôžem...vieš...my sa relatívne poznáme len pár dní...pár dní mojej skúšky...nemôžeme vedieť či nám to bude klapať...deti nie sú dôvod pre unáhlené činy...“
„Súhlasím s tebou, no nič to nemení na mojom prianí. Do narodenia zostáva ešte veľa času, dovtedy môžeme zistiť či nám to bude fungovať a potom sa uvidí“.
Musela som uznať že to znelo rozumne. Napokon som prikývla.
„Máš pravdu, bude to tak najlepšie.“
„Mali by sme ísť za Megan, už nedočkavo sedí v obývačke...“
Prikývla som. Trocha, teda nie trocha ale dosť som sa bála toho ako zareaguje. Jeho dcéra bola dôležitá, jej názor veľa ovplyvní.
Prešli sme za ňou a usadili sme sa. Pravdaže som nechala Colovi miesto bližšie k nej.
„Zlatko?“ oslovil ju.
Megan nijako nahlas nereagovala, ale pozrela na nás, čím dala najavo že vníma.
„Toto je Kiara, Kiara toto je moja dcéra Megan...už ste sa stretli...“
„Teší ma“ povedala Megan slušne.
„Aj mňa“ odvetila som s miernym úsmevom, dúfajúc že mi ho opätuje. A našťastie tak aj urobila.
„No...ako ti to povedať...“ začal koktavo, no ona ho nenechala dohovoriť.
„Myslím že podľa toho čo vidím si to viem domyslieť...“ povedala a hovorila vlastne celkom milým tónom „domyslela som ti to už keď sme boli nakupovať...blahoželám k miminku“ otočila sa ku mne.
„Ja...ja...ďakujem...“
„Budete s nami bývať?“ pokračovala.
Cole bol asi vo väčšom šoku z jej reakcie než ja sama.
„No áno...“ pritakala som.
„Tak vitajte“ usmiala sa „dúfam že nevadí ale musím vás opustiť, mám niečo dôležité ešte na práci“ usmiala sa ešte viac.
A potom vstala a odišla.
„Wau“ zareagovala som keď vyšla drevenými dverami.
„To mali byť moje slová...“ zareagoval a hľadel na dvere.
„Iba jedno slovo“ uškrnula som sa.
„Mal by som ti to tu ukázať.“
„Som unavená, mala by som ísť a pobaliť sa...“
„To počká do zajtra, dnes ťa už nepustím domov“ povedal a potiahol ma po točitom schodisku hore. Prešla som po dlhej chodbe, no nikde sme nezastavovali, kým sme neprišli na koniec chodby. Tam otvoril dvere a ja som vošla dnu.
Bola to spálňa v ktorej spával. Bola taká veselá a živá. Všetko žiarilo farbami, obrazy, posteľ, kvety...
Megan
Tak predsa len budem mať súrodenca. A pravdepodobne sa blížila svadba. Vlastne, keď som nad tým tak premýšľala, netrápilo ma to. Chcela som mať konečne celú rodinu, šťastnú a veselú. Nielen ocka. Chcela som mať v dome aj nejakú ženu ktorá by bola milá a chcela som aj súrodencov, alebo aspoň jedného. Nielen mačku.
A tá žena vyzerala milo. Aj ocko vyzeral šťastný. A preto som to zobrala tak ako som to zobrala.
Zaliezla som do izby a konečne sa uložila do postele.
16.diel
Podzemie
„Ale...“
„Aké ale?“ zavrčala Smrť na Kostru.
„Nechápem prečo sme to celé vymýšľali...“
„Nechápeš to preto lebo v tej svojej dutej hlave máš len piliny“ zavrčala Smrť ešte hlasnejšie.
„Ale veď ste nechceli aby sa zamilovala alebo prechovávala nejaké iné city voči...“
„Pravdaže nie“ skočila Kostre do rečí.
„Tak...?“
„Objekt ktorý som pre ňu zvolila nám nebude zavadzať dlho a okrem toho niekto ju musí stiahnuť na druhú stranu...na pochybné chodníčky, aby prestala brať veci okolo seba tak sladko ako doteraz...“
„A vyjde nám...“
„Má 15 rokov, najlepší vek na jej formovanie...najlepší vek na stiahnutie ju ku nám zlým.“
Smrť zrazu vstala a do rúk vzala akúsi knihu. Chvíľu v nej listovala a potom podala kostre.
„Podstrčili ste jej tu mačku?“
„Pravdaže áno...“
„Takže o chvíľu sa nám to začne“ zasmiala sa Smrť prenikavým hlasom.
Megan
„Pandora? Miláčik kde si? Zlatičko?“
Kráčala som popri domoch, ktoré zväčša boli neobývané alebo plné pochybných ľudí. Moje malé zlatíčko sa mi niekde zatúlalo a mne nezostalo nič iné, len sa vydať do pochybnej štvrti. Domy boli ale tiché a prázdne. Nikde nijaký pohyb, nijaká živá duša. Všetky domy boli doriadené sprejermi, ktorý ničili všetko čo im prišlo pod ruky. Rozbité okná, dofarbené steny, všetko na jednej ulici.
Už som to chcela otočiť, keď som zazrela pohyb.
Bol to posledný dom na ulici, slepej ulici. Ďalej už boli len polia, nijaké iné domy. Zvedavo som nasledovala osobu ktorú som zazrela aj keď som sa neuveriteľne bála. Zohla som sa po ťažký kameň a strčila si ho do vrecka, pre istotu.
Vykukla som, len na krátko a do očí mi udreli dve osoby. Sedeli na drevených stoličkách a hlasno sa smiali.
„Videl si ten ich výraz? Tá ženská skoro infarkt dostala keď sme jej nasprejovali toho jej psa čo vyzerá ak špageta...“ rehotal sa chalan v šiltovke.
Neveriacky som vyvaľovala oči. Ako sa mohli zabávať na niečom takomto.
„Ten jej vnuk aj tak bol suverejne najlepší, keď začal vrieskať že ak neodídeme tak zavolá sestru!“ smial sa druhý, sediaci pri grile.
„Na tú jeho ....“
„Máme návštevu“ zamrmlal ten čo bol ďalej.
Chalan v šiltovke vyskočil na nohy a rozbehol sa preč.
Nechápala som, čo som urobila. Dobre, možno som prišla niekomu na súkromný pozemok, ale utekať zas nemusel.
„Čo tu robí slečinka ako ty?“ spýtal sa hnedovlasý chlapec.
„Hľadám svoju mačku“ odvetila som s roztraseným hlasom. Nebola som si istá čím to bolo, či strachom z toho miesta, alebo z tých brutálne modrých očí, ktoré na mňa hľadeli. Mala som pocit akoby som sa pozerala do šíreho mora, do diaľky v ktorej som sa strácala.
„Tvoju mačku nemáme...síce...možno sme ju mali na raňajky“ odvetil a vstal.
„Ha ha ha“ odvetila som ironicky. Dobre, musela som uznať, že vzhľad bol dokonalý, možno až na to oblečenie, posiate kostrami od čiapky až po tenisky, no vyzeral dosť protivne.
„Ako vidíš tak ju tu nemáme takže môžeš ísť...“ ukázal na miesto z kade som sa vynorila.
„Nechystám sa zdržovať“ odvrkla som rovnako ľadovo ako aj on.
„Možno by si mohla nechať číslo keby som našiel tú tvoju mačku“ zaškeril sa. Prebodla som ho pohľadom a pokrútila hlavou.
„O tom že ju nájdeš pochybujem“ zaprotestovala som.
„Chceš sa hádam staviť?“
„Už som jednu stávku uzavrela, ďalšiu mi netreba“ pokračovala som a už som bola pripravená na odchod. „A k tomu, zisťujem že vyzerám až tak zle že predo mnou utekajú“ zažartovala som na svoj účet, otáčajúc sa preč.
A vtedy sa prudko pohol smerom k mojej tvári.
Pozrel mi do tváre a potom prehovoril.
„Až také zlé to nie je slečinka“ zasmial sa, priamo do mojej tváre „a čo je to za stávka ak to nie je tajné...“
„Futbal“ odvetila som nervózne, pretože stále neuveriteľne blízko. Bol taký zlatý, prečo to však musel byť takýto...takýto...ani ma nenapadá vhodné pomenovanie.
„Hádam len nejdeš hrať futbal...“ neveriacky si ma prezrel. Usadil sa na lavičku a ukázal na voľné miesto pri ňom. Nie práve s nadšenou tvárou som si sadla, aj keď srdce mi bilo ako splašené.
„Chystám...inak si zahrám Júliu...“ odvetila som s hlbokým povzdychom. Už len tá predstava ma znechutila, nieto aby som ju musela naozaj hrať.
„Akú Júliu?“
„Rómeo a Júlia...keby si nefarbil psy nejakých normálnych ľúdí tak by si vedel o čom...“
„Veľa ti to hovorí“ skočil mi do reči a zasmial sa „keď budeš mať pekného Rómea...ešte sa do tej úlohy budeš hrnúť...“
„Nie nebudem“ odvrkla som.
„A vieš vôbec hrať ten futbal?“
„Ani nie...ale natrénujem to“ odvetila som sebaisto.
„Proti chalanovi?“
„Pravdaže“.
V tej chvíli prerušilo krátke ticho jeho škvŕkanie žalúdku.
„Mal by si sa najesť“ vycerila som zuby.
„Odohnala si mi kuchára...ja nie som práve kuchynský typ...“
Neveriacky som pokrútila hlavou a pozrela sa do škatule s jedlom. Nahádzala som na gril nejaké párky a on len otvoril noviny, akoby som sa mu nesnažila pomôcť.
„Ako sa vlastne voláš?“ spýtal sa zrazu.
„Pekne“ odvetila som a pretočila párky.
„Aká si si len istá“ poznamenal.
„Megan“ odvetila som a hľadela do grilu, cítiac jeho pohľad na svojom chrbte.
Zostalo ticho, nič nepovedal, iba prehodil stranu novín.
„A ty?“ spýtala som sa, keď som usúdila že mi to sám od seba nepovie.
„Pekne...“ odvetil s vykrivenými kútikmi úst „Ryan“ dodal.
„Hotovo“ zamrmlala som a pozrela na mastné ruky. „Máš tu niekde sud s vodou alebo...“
„Vo vnútri je umývadlo...“
„Ten dom je...“
„Nepatrí nám...ale je prázdny...majitelia sa o tvojom využití vody určite nedozvedia...ibaže by si sa ich chystala vytopiť...“
„Nemôžem...“ začala som protestovať, no on len ukázal nech idem. Vystrašene som sa poobzerala a zmizla vo vnútri domu. Boli tam polámané stoličky, všade boli smeti a neporiadok, zjavne tam trávili čas aj iný výtržníci.
Kým som si umývala ruky, pohľad mi padol von oknom. Pred očami sa mi zjavil Ryan s ovládaním akého si malého autíčka. Pozorovala som ho, ako sa usmieva a podvedome som sa usmiala aj ja. Prečo to bol taký grázel...nepochybovala som o tom, že tie steny vonku doriadil on, aj to že chudiatko pes ktorého sfarbili nebol prvý ani posledný.
Rozhodla som sa že je čas ísť. Vonku to vyzeralo dosť pochmúrne, blížila sa zima a bola len otázka času kedy vonku napadne prvý sneh. Sneh posledné roky padal skoro a zima prichádzala dosť nečakane. Bola som chabo oblečená a aj napriek tomu ako teplo mi bolo keď som vyrážala, cítila som sa uzimene.
Vypla som vodu a vyšla von, smerujúc za ním. No nebol sám.
Jeho kamarát ho držal a snažil sa dostať k zemi.
„Do čerta s tebou Vellner!“ prskal do neho ryšavý chalan.
„Hej!“ zakričala som neho. Pochybovala som že teraz utečie rovnako ako pred tým, no za pokus to stálo.
„Krpaňa čo tu chceš!?!“ zavrčal na mňa a silno mi plesol dlaňou po chrbte až ma nahlo dopredu.
Zakašľala som a Ryan buchol ryšavého do pleca.
„Šibe ti?“
„Mne či tebe že si ju tu nechal!?“
„Vyzerá ako policajt?“
„Vyzerá ako dievčatko z dobrej rodiny...ktoré na nás pošle fízlov!“
„Práve odchádzam“ prerušila som ich „a nijakých policajtov nebudem volať“.
Ryšavý na mňa zagánil, no ignorovala som ho. Nestihla som však spraviť ani krok, pretože Ryan otvoril ústa.
„Tak peknú deň Megan a veľa šťastia vo futbale.“
„Ehm...ďakujem“ odvetila som a prekvapene sledovala ako ma objal.
Bolo to skutočné objatie. Nie iba také potľapkanie, ale objatie. Nervózne som mu položila ruku na plece a čakala kým ma pustí. Niežeby mi to vadilo, ale bála som sa že kým ma takto drží, zacíti ako mi srdce bije ako splašené.
„Ahoj“ pozdravil ma keď uvoľnil zovretie.
„Pa“ zamrmlala som zmätene a rýchlo kráčala preč, červená v tvári.
Podsvetie
„Tak?“
„Podarilo sa“.
„Výborne“ zamrmlala Smrť bez nejakého zvláštneho tónu.
„Myslíte si že to vyjde?“
„O tom nepochybujem...“
„Tak potom môžeme byť pokojný...“ odvetila Kostra.
„Už som jej vybral prvú obeť...“
„Akú obeť?“
„Ktorú prevedie do sveta mŕtvych, keď nadobudne správny vek“ zahučala Smrťka.
„O koho ide...?“
„O našeho milovaného chlapíka...ktorý ma viac šťastia ako rozumu...“
„Hádam len nemyslíte...“
„Áno...toho dovedie za prah života práve moja dcéra“ rozhodla Smrť.
17. diel
Megan
Osem hodín večer a ja som už v posteli. Ako päťročná, no aj tak by som nemala ísť s kým von. Ling by nešla, je príliš zodpovedná nato aby sa nenápadne vytratila z domu bez dovolenia. Keď sa to tak vezme, tak ja by som bez opýtania tiež nikam nešla. Som proste ustráchaná, priznávam si to. Z myšlienkových pochodov ma však vytrhol zvuk na okne. Niekto mi do okna hádzal kamienky. Zamračene som vyšla iba v nočnej košeli na balkónik.
Jediný pohľad na príjazdovú cestu, a moja tvár nadobudla farbu červenej papriky. Na dvore stál Ryan a ja som tam postávala len v NOČNEJ košeli.
„Ahoj“ zakýval a ja som zmätene vykoktala krátky pozdrav, trošku nezrozumiteľný, no aspoň niečo.
„Čo tu robíš?“ vyhŕkla som, len čo som sa trochu spamätala.
„To nebol práve milý tón“ zasmial sa „prišiel som ťa vytiahnuť von...čo iné...“
„Je neskoro...zajtra idem do školy...kam by si chcel ísť...veď nikde...“
„Ty si nejaká ukecaná“ pokračoval v doberaní „viem o mieste kde to žije každý večer...tak sa obleč a nie že ti to bude trvať tri hodiny“ usmieval sa. Nemo som na neho chvíľu hľadela a potom rázne pokrútila hlavou.
„To nemôžem...oco mi dá také zaracha že nevyjdem von najbližší mesiac...“
„Iba ak ťa chytí“ žmurkol na mňa. Aj v tej tme som to jasne videla. No odolali by ste tým modrým očiam. No ja nie...nakoniec som prikývla, aj keď nervy som mala napnuté a neuveriteľne som sa bála.
„A Meg?“ zakričal skôr než som stihla vliezť späť do izby.
„No?“
„Nieže pôjdeš v nejakom...formálnom oblečení...nejdeme na školskú zábavu...“ upozornil ma. Dalo sa to čakať, podľa toho ako bol oblečený. Jeho čierny vzhľad dopĺala ešte aj reťaz na krku, či čo to tam mal.
Nekomentovala som to, ale ani som nevedela čo také si mám potom obliecť. Pri tancovaní mi bude teplo, to som vedela, takže som sa netrápila detailom ako krátke tričko či trištrťové nohavice.
No dobre, to tričko bolo kratšie než som čakala, ale tak iné čierne som nenašla...čierna nie je moja farba. Uhrabala som si vlasy, snažiac sa zo seba spraviť ako tak vyzerajúceho človeka, aj keď stihnúť to do piatich minút bolo na mňa veľa. Napokon som zobrala bundu do rúk, keďže vonku nebolo najteplejšie a vyšla von.
Obdivne zapískal, a ja som sa len viac začervenala.
„Kam to ideme?“
„Do Green Dragon???“
Vyvalila som oči. Už o tom mieste počula. Chodili tam zväčša všetci grázlici...tí čo boli každý druhý týždeň na polícii...nielen oni, no chodili tam...ak sa niečo stalo, prvé kam polícia zašla, bol tento klub.
Nič som nekomentovala, radšej som vyrazila za ním, obzerajúc sa či ma neuvidia z domu.
No nie, úspešne sme sa dostali až k ošumelej budove. Nikdy som nevedela kde presne je, no keby som tadiaľ večer prechádzala, ohne spred budovy by sa nedali prehliadnuť. Podľa nich bol aj daný názov. Oheň a drak. Spojenie ktoré sa k sebe hodilo. Otvoril mi dvere, odložila som si kabát do šatní a rozhliadla sa.
Aj zelená z názvu už bola objasnená. Až na tanečný parket na ktorom sa striedali farby bolo všetko zelené. Od stien až po zelený bar. Rozhliadla som sa, no nikoho známeho som nevidela a to mi vyhovovalo. Predstava že sa stretnem s nejakým spolužiakom ma až vyľakala. Chcela som si zatancovať, no nie pred ich očami.
„Dúfam že si zatancuješ“ usmial sa, no musel kričať aby som ho počula. Hudba bola hrozne hlasná, nepočula som si vlastného slova.
„Pravdaže...“ odvetila som a vyrazila na parket. Už sa tam zbiehali aj iní, čo bolo ešte lepšie.
Konečne som niekde v reálnom živote zužitkovala drinu z tanečnej. Odjakživa som milovala tanec, no tancovala som len na vystúpeniach, doma a na tréningoch, takže nejaký pôžitok som z toho nemala. No teraz som sa mohla do sýtosti vyskákať a vyblázniť a ešte k tomu s chalanom, ktorý bol taký úžasný. Tanec mu išiel, nebol nijaké poleno ktoré by sa ledva hýbalo, ale naopak, išlo mu to skvele.
Netuším koľko sme tam mohli tak tancovať, keď DJ prepol z rýchlej skladby na akýsi slaďák a tým ma dostal do pomykova. Ryan ma však pohotovo chytil za ruku a bez jediného slova sme začali tancovať.
„Ak mám byť úprimný“ začal „neveril som že pôjdeš“.
„Sama tomu ešte neverím...teba len tak nechajú sa túlať?“ spýtala som sa zvedavo. Nevedela som o ňom vlastne nič a teraz som mala skvelú príležitosť.
„Nežijem s rodičmi, nikdy som ich nestretol...“ odvetil pokojne, bez známky ľútosti „žijem v domove.“
„A to môžeš...“
„Nemôžem, ale to neznamená že počúvam...čo mi spravia? Vyhodia ma? A k tomu myslia si že von chodím len piatky a soboty“ zasmial sa veselo.
Nechápala som to, ale nemienila som sa ho na to moc vypytovať, hlavne pre to že nepoznal svojich rodičov. Ja som netušila kto je moja matka a už len tá téma vo mne vyvolávala zmiešané pocity. Nechcela som preto rýpať do témy ktorá mu mohla byť nepríjemná.
„Našla si mačku?“
„Nie“ odvetila som krátko. Pandora mi chýbala. Netušila som čo sa s ňou mohlo stať, no mala som pocit že ju už neuvidím.
„Dáš si niečo na pitie?“
Prikývla som, aj keď až potom som si uvedomila, že to znamená koniec pomalého tanca.
„Čo si dáte?“ spýtal sa čašník.
„Mne jablkový džús, a Meg ty si čo dáš?“
„Pomarančový“ odvetila som rýchlo, ani poriadne nerozmýšľajúc čo sa ma pýtal. „Ako si prišiel na to kde bývam?“ spýtala som sa zvedavo, odpíjajúc si z oranžovej tekutiny.
„Mám svoje zdroje“ uškrnul sa.
„No to nebola práve odpoveď akú som chcela počuť“ zamrmlala som, že moje slová mohli zaniknúť v hudbe.
„Megan čo tu robíš?“ ozval sa za nami známi hlas.
Skoro som spadla zo stoličky, keď moja teta Tessa chytila Ryana za rameno, aby náhodou neušiel. Vyvaľovala som na ňu oči, nielen pre to že ma chytila vonku, ale aj preto, že som nechápala čo robí v takomto podniku.
„Megan na niečo som sa ťa pýtala...“ povedala dosť ostro. Ryan sedel vystretý na stoličke a mlčal.
„Ja...ja...som len prišla...prišla som tancovať“ vykoktala som zo seba. Mala som problém. Veľký problém.
„V pondelok večer? O takomto čase?“
„Je len deväť...“
„Vie o tom Cole?“ spýtala sa zamračene.
„Ehm...no...“
„Myslela som si...poď za mnou a ty tu seď mladý muž...“
„Megan ty si sa hádam zbláznila!“ spustila na mňa, len čo sme sa vzdialili od baru. „Vieš čo sa ti všetko mohlo stať? Túlaš sa tu s nejakým faganom ktorý vyzerá akoby práve ušiel z basy alebo z kanála....takto oblečená ako nejaká....“ nenachádzala na mňa vhodné pomenovanie, a ani nemusela.
„Nič by sa mi...“
„Okamžite ideš domov! Toto si ešte s Colom vytmavím! Kým som ťa mala u seba toto sa nedialo a teraz...myslíš si že keď máš pätnásť tak si už dosť stará na takéto veci? Toto ti nebude tolerovať ani môj brat...“
„Teta Tessa prosím nevrav mu to“ zaprosíkala som. „Už nikdy neodídem bez jeho dovolenia...len mu to nevrav...“
„No to určite...kryť ťa...“
„Naozaj sa to nebude opakovať.“
„Odprisahaj mi to Megan...“
„Prisahám teta, len mu to nevravte...“
„Dobre, ale ak sa dozviem že vystrájaš...tak uvidíš...budem si na teba dávať dobrý pozor...“
„Ďakujem teta...“
„Teraz bež domov a neopováž sa niekde zdržovať! Naozaj som si nemyslela že si taká nehorázne nezodpovedná! Naozaj si ma sklamala...nemyslela som si...“
Viac mi nebolo treba. Prišlo mi to všetko tak ľúto. Načo som tak riskovala. Otočila som sa a bežala cez stred parketu preč. Po tvári mi stekali slzy, musela som sa upokojiť. Vbehla som do kabínky na robenie fotiek a rozplakala sa. O pár sekúnd sa záves odtiahol a dnu nakukol Ryan.
„Mal by som ťa zaviesť domov“ povedal smutným hlasom „mrzí ma že máš kvôli mne problémy...“
„Toto sa už nemôže opakovať“ povedala som neprítomným hlasom. Utrela som si slzy a vyšla von. „Musím ísť...“ zamrmlala som, no on sa vybral za mnou.
„Odprevadím ťa ak môžem“.
Kráčali sme skoro celú cestu potichu, nepadlo jediné slovo. Trochu som sa triasla, no nielen od zimy ktorá vládla vonku. Bola som rada keď sme zastavili pred domom.
„Je mi to naozaj ľúto“ prehovoril prvý.
„Nie je to tvoja chyba“ odvetila som ticho. Bola to moja chyba, za svoje skutky som si mohla len ja, on za to nemohol.
„Ale bolo to fajn“ usmial sa milo. Sklopila som zrak, pocítila som chvenie v žalúdku a srdce mi len tak poskočilo.
Videla som ako sa trochu prikrčil, akoby sa mi chcel pozrieť do očí a tak som zdvihla pohľad. No on chcel, vlastne urobil niečo iné. Pobozkal ma.
Ani neviem ako sa to začalo a skončilo. Stála som tam ako obarená, kým som sa spamätala, stál už predo mnou s úsmevom a kývol mi na rozlúčku.
„Pekné sny“ usmial sa a kráčal preč.
Nebola som schopná slova a tak som len zakývala na rozlúčku a sledovala jeho kroky.
Smrť a Kostra
„Vravela som že to vyjde“ zamrmlala Smrť. Pre každého v sále to bola len nejaká žena, ničím výnimočná. Rovnako ako Kostra, pre oči nezainteresovaných to boli len dve osoby, sediace pri bare.
„Ale sľúbila svojej tete...“
„Je mladá...chlapec ju pokazí...som si tým istá“ zamrmlala Smrť.
„Ako si tým môžete byť taká istá?“
„Vždy dosiahnem čo chcem...preto“ odvetila chladne „je to moje dieťa, má moju krv...teda má aj moje vlastnosti...nijaký sľub ju nezachráni...“ zasmiala sa chladným smiechom.
„Takže môžeme oslavovať“ povedala nadšene Kostra.
„Môžeme oslavovať dvojnásobne“ pokračovala Smrť.
„Prečo?“
„Jej otecko spolu s tou jeho priateľkou z toho vyviazli moc jednoducho...tie decká čo čaká tá žena im zaručili život...no ja som videla čo sa stane...“ zasmiala sa mrazivo viac než predtým.
„Čo sa stane?“
„Jedno z tých jej spratkov...“ začala no potom zostala ticho „no to je jedno...všetko má svoj čas. “
„Dobre ako si želáte, aj tak máme čo oslavovať“ začala Kostra „na vašu dcéru a toho fagana!“
Kiara /o tri dni neskôr/
Moje kroky smerovali do kaderníctva. O týždeň mali byť Vianoce. Vonku ešte nenapadol sneh čo kazilo atmosféru, no ja som chcela vyzerať aj tak prekrásne. Stromček sme postavili už včera a ja som sa už nevedela dočkať. Predsa len, čakali ma sviatky s Colom a jeho dcérou. Bolo to zvláštne bývať u neho, no zároveň som mala šancu zistiť či nám to môže fungovať. Boli to predsa aj jeho deti, nielen moje.
„Dobrý deň“ pozdravila ma mladá kaderníčka „akú máte predstavu o zmene účesu?“
„Chcela by som niečo kratšie, no nie úplne...“
„Chápem“ prikývla.
Keď som hľadela na ten jej...hmm...extravagantný účes, trošku som sa obávala ako budem vyzerať. No mala som ešte program a nebol čas čakať kým sa uvoľní druhá kaderníčka.
Pustila sa mi do vlasov a ja som sledovala ako mi čierne vlasy padajú na zem.
Nedopadlo to však vôbec zle ako som sa bála. Do vlasom mi strčila aj čelenku a konečne som sa mohla pozrieť na dokončený výtvor.
„Dúfam že ste spokojná“ usmiala sa žena.
„Áno je to perfektné“ prikývla som súhlasne. Nemala som už veľa času na rozhovor a tak som len zaplatila a vykročila dlhou ulicou. Čakala ma návšteva u lekárky, zvyčajná kontrola. Mohla som si už nechať zistiť či to budú dievčatká, či chlapci alebo chlapček a dievčatko, no nechcela som to vedieť. Chcela som prekvapenie.
V čakárni bolo prázdno, no vo vnútri lekárka práve niekoho ošetrovala. Nemusela som ale dlho čakať, z dverí vyšla mladučká žena, možno sedemnásťročná, s bruškom väčším ako som mala ja.
„Ďalší“ zakričala lekárka.
Postavila som sa vošla. Miestnosť ako vždy voňala levanduľou. Vôňa sa šírila zo sviečok na okennej parapete.
„Slečna Morganová, prajem pekný deň“ usmiala sa doktorka Urhanová.
„Aj vám“ usmiala som sa.
„Ako sa cítite?“
„Neviem, celkom dobre...ani sa mi nezdá že o dva mesiace mám rodiť“ usmiala som sa. Až sa mi nezdá že sa cítim tak dobre.
„To rada počujem, tak sa do toho rovno pustime“ ukázala na kreslo.
Vyšetrenie prebiehalo ako vždy. Nijako sa nelíšilo od tých predchádzajúcich a doktorka sa stále usmievalo, teda mi bolo jasné skôr než mi to povedala, že je všetko na poriadku.
„Slečna Morganová som rada že je všetko tak ako ste mi povedali, detičky sú zdravé, aj vy žiarite ako slniečko“ rozprávala doktorka, kým som si balila veci.
„Ďakujem pani doktorka“ usmiala som sa. Podala som jej ešte ruku a s úsmevom som vyšla von. V čakárni už bolo plnšie, teda som bola naozaj rada že už to mám za sebou. Zastavila som sa ešte v potravinách, chcela som nachystať nejaký chutný obed pre Cola a Megan. Bolo to zvláštne ako som si zvykala na „rodinný“ život.
Ani neviem čo som to navarila. Vyzeralo to jednoducho, no chutilo to fajn. Síce...keď som sa tak nad tým zamyslela, počas tehotenstva mi všetko prišlo ako fajn. Kamarátky ma stresovali ako hrozne budem všetko prežívať, no nemala som ten pocit. Všetko bolo také krásne, že mi to prišlo ako sen. Nielen tehotenstvo, ale aj vzťah s Colom. Keď som sa k nemu sťahovala, aj keď som si vlastne presťahovala len potrebné veci, myslela som si že to bude, hmm...divné...no všetko bolo prirodzené. Aj Megan bola úžasná, necítila som sa pri nej ako vyhnanec či nejaká macocha.
Z myšlienok ma vytrhol budík oznamujúci že obed je hotový.
Megan prišla akurát načas, keď som ho servírovala na stôl. Bola oblečená dosť zvláštne, aspoň na ňu. Aj Cole si všimol, že prestala nosiť elegantné veci, ale skôr...športové ak sa to tak dalo nazvať.
„Nový účes ti pristane“ usmial sa na mňa Cole. Opätovala som mu úsmev a pustila som sa do jedla, keďže aj Megan už čakala kým začneme.
Chvíľu bolo ticho, teda pokým Megan nedrgla do pohára trochu nevyliala na stôl.
„Meg deje sa niečo? Posledné dni si nejaká iný...nielen v obliekaní ale celkovo...“ pozrel na ňu Cole s nadvihnutým obočím.
„Nie, nič zvláštne“ odpovedala nepresvedčivo. Vyzerala akoby ju rozhovor vytrhol z krásneho sna. Úsmev sa stratil a chaoticky sa pozerala na svojho otca.
Ten jej výraz mi pripomenul mňa samú, keď som sa prvý raz zamilovala. Na tvári sa mi zjavil úsmev, no nekomentovala som to. Ako záchranu pred ďalšími otázkami sa ozvalo zvonenie mobilu. Ospravedlňujúco sa usmiala a rýchlo ho zdvihla, no zostala pri stole.
„Áno Ling?“
Nepočúvala som však jej hovor, namiesto toho som chytila Cola za ruku a usmiala sa.
„Nezdá sa ti nejaká iná?“ spýtal sa tichým hlasom, pričom sa naklonil.
Uškrnula som sa tiež prisunula bližšie.
„Myslím že v tom bude nejaký chlapec“ zašepkala som mu do ucha.
„Čože???“ zareagoval ako pravý otecko. Buchla som ho do rebier a pokrútila hlavou.
„Nerob scény a nechaj ju...veď sa dozvieš...“
„Musím ísť“ zvolala Megan.
„Kam si sa vybrala? Máš už úlohy...“
„Oci mám samé jednotky, myslím že sa nemusíš starať do toho kedy si tie úlohy píšem“ zamrmlala naliehavo.
„A kam to ideš?“
Nedalo mi to, aby som sa nezachichotala. Vedela som že tie jeho zvedavé otázky som spôsobila ja, tým čo som mu povedala.
„Oci čo je s tebou? Idem len von...ako vždy...“
„No áno...ale nikdy nevravíš kam ideš...teda by sa to malo zmeniť...“
„Stalo sa niečo?“
„Nie ale som tvoj otec a chcem to vedieť“ pokračoval. Teraz som začínala ľutovať že som mu niečo vôbec hovorila. Teraz bol ako posadnutý dozvedieť sa čo sa deje.
„Idem s Ling a nejakými babami....trénujeme na futbal...stavili sme sa s chalanmi že vyhráme...“ objasnila.
„Aha“ skonštatoval krotko.
„Ak si už skončil s vyzvedaním, tak ja idem“ zamrmlala a vstala „Kiara ďakujem za obed, bol skvelý“ dodala ešte a zmizla vonku.
Nadšene som sa usmiala a vstala, aby som poupratovala taniere. Cole tiež vstal a ja som sa zasmiala.
„Nevypytuj sa jej...iba bude zatĺkať...nechaj ju nech má čas premýšľať...“
„Dúfam že toto budú chlapci“ vzdychol si a prešiel mi rukou po brušku.
„Ja dúfam aspoň v jedno dievčatko“ usmiala som sa.
„Aby som musel strážiť ďalšie dievča?“ usmial sa.
„Neboj sa má predsa dosť rozumu...a má už aj svoj vek“ dodala som.
„Ak behá s nejakým chalanom tak by som ho rád spoznal...aby to nebol nejaký...“
„Ale no tak, upokoj sa...všetko si žiada čas...“
„Hádam len nedržíš s ňou...“
„Ale áno, držím s ňou“ zasmiala som sa „ale neboj sa, chápem ťa...trochu“ uškrnula som sa a dostala som bozk
NO vtedy sa stalo niečo zvláštne. Zatočila sa mi hlava, na chvíľu sa mi úplne zatmelo pred očami a nič som nevidela.
Rukou som si chytila hlavu, pokrčila sa a bolestne skrivila tvár. Cole ma okamžite chytil a podoprel.
„Kiara čo sa deje? Si v poriadku? Nemám zavolať sanitku? Ne...“
„Už to prešlo“ zašepkala som, no ešte stále som mala rozmazaný pohľad.
„Poď musíš si sadnúť...“
Usadil ma do kresla oproti krbu, zatiaľ čo on sa snažil spraviť oheň.
„Neboj sa...už to prešlo...“ snažila som sa ho upokojiť, no vyzeral dosť prestrašene. Sama som bola prestrašená, len som to lepšie skrývala. Bolo to také zvláštne. A prišlo to znovu.
„Nie...“ zašepkala som a chytila som si hlavu.
„KIARA!“ zvolal a pribehol ku mne „zavolám sanitku...“
Bolo mi hrozne. Vôbec nič som nevidela, pred očami som mala len tmu. A potom to prešlo znovu, tak rýchlo ako to prišlo.
„Nie...je to v poriadku...“ zaklamala som. Nebolo to v poriadku. Teda u mňa hej, no niečo sa dialo s deťmi v mojom brušku. Cítila som že niečo nie je v úplnom poriadku, len som nevedela čo..
18.diel – darček pre kapitána
Na kraji malého ostrovčeka v prístave kotvila loď. Stála tam iba pár hodín, a mala zostať niečo vyše jedného dňa. Dôvody boli prosté, rozkazy.
V malej kuchynke vládlo ticho, ktoré však preťal hlasný smiech.
„Jack preskakuje ti?“
„Už som to vymyslel!“ pochválil sa nadšene mladý blonďák.
„No to bude teda dobrá kravina...dúfam že nemieniš kapitánove spodky vyvesiť nikam ako vlajku“ zamrmlal Lee zamračene.
„Ale no tak Lee, čo si taký podráždený...kapitán ma narodeniny, nie uvítací výbor...takéto žartíky máme pre nováčikov, nie pre oslávenca“ krútil hlavou nespokojne.
„Tak to už vyklop“ povzdychol si ryšavý muž po Jackovej pravici, Bryan.
„Dáme mu do izby...hmm...prekvapenie...aj keď pôsobivejšie by to bolo, keby vyskočila z torty...“ rozprával si zo zamysleným úškrnom.
„Hádam mu nechceš objednať nejakú...“
„Lee nehraj sa na svätého...“
Lee zmraštil tvár a rázne pokrútil hlavou.
„Rob čo chceš, no ja sa do tohto nechcem zapojiť“ zamrmlal, pchajúc do seba nejakú kašu.
„Bryan ale ty neodmietneš...veď sa na to pozrite...kedy bol kapitán naposledy niekde vonku? Veď ten žije v celibáte horšie než mnísi...vždy je na lodi, aj keď zakotvíme...a keď aj vyjde...ide pracovne...“
„Ale ja ju nezháňam“ upozornil ho ryšavec.
„Výborne...o to sa postarám ja...len mu nevravte kam som išiel...“ zasmial sa a bez toho aby sa najedol zmizol za dverami kuchynky.
Zvyšok dňa prebehol pre celú posádku lode ako zvyčajne. Kapitán bol na mostíku, posádka si plnila povinnosti alebo sa túlala vonku. Voľný večer znamenal pre posádku len jedno, zábavu, chľast a ženy.
No traja muži, tí čo boli kapitánovi najbližší mu chystali prekvapenie.
„Je na mostíku, poďme za ním kým sa nezotmie“ navrhol Lee.
Bryan aj Jack súhlasili a tak vybehli na mostík za kapitánom.
„Cass“ uškrnul sa Lee „všetko najlepšie chlape...“
„Všetko najlepšie kapitán“ ozvali sa spoza Leeho aj chalani.
„Chlapci...teraz ste ma šokovali“ vyvalil kapitán oči. „Ja som si ani neuvedomil že mám narodeniny...“ povzdychol si a vďačne na nich pozrel.
„Kapitán tak všetko najlepšie“ uškŕňal sa Jack kým mu podával ruku „darčeky máte v kajute...dúfam že sa nebudete hnevať že sme sa vám tam tak vlámali“. Nahodil úsmev ako slniečko a žmurkol.
„Nemuseli ste si robiť starosti...“ pokrútil hlavou.
„Ale museli...ale mali by ste si ísť...“ odmlčal sa a potom ešte veselšie pokračoval „rozbaliť darčeky...a nemusíte mať výčitky“ zasmial sa, a aj Bryan s Leem sa konečne zasmiali.
„O čom...“
„Len bežte...nech máte času a času...“
Cass nadvihol obočie a pozrel na Leeho. Iba ten muž vedel o jeho minulosti hádam všetko. Všetky traumy, obavy aj plány. Ten mu kývol nech ide a tak ešte raz poďakoval a zamieril do izby. Tam zarazene zostal stáť a neveriacky čumel na sedačku.
Na tej sa mu rozvaľovala sporo odetá žena. Neveriacky krútil hlavou, akoby si nebol istý či dobre vidí. Skrížil si ruky a pomaly vykročil bližšie.
„Ahoj zlatko“ zatiahla afektovane blondína.
„Pekný podvečer“ odvetil nevšímajúc si ju. Prešiel okolo nej akoby nič, až ku stolu. Rukou sa natiahol ku lodnému denníku, no žena vstala.
„Ale ale kapitán“ nahodila sladký výraz „máte narodeniny...pracovať môžete aj ráno“ usmievala sa a potiahla ho od knihy.
„Nestrácajte čas slečna“ odvetil a pohľadom jej prechádzal len po tvári, ani o kúsok nižšie.
„O tom pochybujem“ usmiala sa a rukou mu prešla pod rozopnutú košeľu. Ani sa nepohol a s chladným pohľadom pokrútil hlavou.
„Ale ja nie“ povedal a odtiahol sa.
„Neodoláte kapitán“ pokračovala sebaisto a znovu k nemu natiahla ruku.
„Už som povedal a nič čo urobíte môj názor nezmení. Môžete ísť hneď nech nestrácate čas, alebo robte čo chcete...ale so mnou nepočítajte“
Mladá žena sa zvrtla, akoby urazene a posadila sa na posteľ.
„Keď si to rozmyslíte stačí povedať“ zamrmlala.
No nemienila sa vzdávať tak ľahko. Usadila sa na prikrývku a začala sa vyzliekať. Kapitán len pokrútil hlavou a zobral lodný denník. Ani prinajmenšom si nevšímal nahú ženu vo svojej posteli, ignoroval aj občasné narážky z jej úst.
Písal až kým to žena nevzdala a nezaspala. Až keď si bol istý že spí, odložil knihu späť a letmo pozrel na jej telo.
„Jackov nápad“ zamrmlal si sám pre seba. Nikto iný by takýto darček nevymyslel, Lee by vedel že to nemá cenu a Bryan bol z tých slušnejších, ktorý určite nenavštevovali podniky takéhoto typu. Hodil na ňu prikrývku a ľahol si do sedačky. Ani nevedel kedy zaspal, nepočul ani ranné kroky odchádzajúceho dievčaťa.
Blondínka čakala na mostíku vedúcom k lodi. Kráčal k nej Jack. V rukách držal peniaze, ktoré jej mal vyplatiť, no ona sa mračila.
„Dobré ráno Vanessa...doniesol som ti...“
„NIČ NECHCEM!“ vyprskla.
„Čože?“
„Ten chlap je nemožný a neschopný! Celú noc si písal do lodného denníka a netrápil ho ani fakt že som nahá...!!“ kričala podráždene.
„Nabudúce skúste vyhľadať iný podnik...alebo za ním choď ty alebo niekto iný z posádky...bude šťastnejší“ zavrčala a zvrtla sa.
19.diel
Megan
„Počula som že priateľka tvojho otca bola v nemocnici...“ zareagovala Lin, kým sme kráčali k ihrisku. Čakal nás zápas, od ktorého záviselo obsadenie úlohy v tej poondiatej hre.
„Áno bola, ale doktori neprišli na nič zvláštne...oco ju ale núti ležať celé dni v posteli...ale od toho dňa už nemala nijaké bolesti...“ odvetila som s úsmevom. Otcova priateľka sa mi pozdávala, bola milá ale nie vtieravá. Čo ma prekvapovalo ešte viac bolo, že sa za mňa mnohokrát prihovárala, keď oco vyzvedal.
Konečne sme dorazili na miesto určenia. Natalia tam už stála, vyškierala sa na Deana.
„Nazdar Júlia“ zasmial sa mi do tváre, ledva sme k nemu prišli.
„Uvidíme Rómeo“ odvrkla som a zaliezla do šatne. Pohľadom som preletela k tribúne, no ten koho som tam hľadala tam nebol. Ryana som od toho večera nevidela a čoraz viac som z toho bola nešťastná.
„Neboj sa, vyhráme to...“ povzbudila ma neurčito Lin.
„Pravdaže to vyhráme...Júliu chcem hrať ja...“ odfrkla Natalia „ibaže ak prehráme tak budem musieť rešpektovať tú vašu sprostú stávku“ zavrčala. Do tejto chvíle som sa bála že nám to bude úmyselne kaziť, no po jej rozhodných slovách sa pochybnosti vytratili.
„Chceš hrať Júliu?“ zopakovala som.
„Tak jedine...hádam si nemyslíš že ak chalanov porazíme nechám nejakú trubku bozkávať sa s mojim priateľom...“
No tak to už bol totálny gól. Ani som netušila že som toho toľko prespala. Dean chodil s Nataliou. No dokonalý šťastný párik, kráľ blbcov a princezná fiflien...
„Prajem ti to“ odvetila som s neuveriteľnou úprimnosťou, ktorú bolo cítiť aj v hlase.
„Hej baby čo tam stvárate!“ začuli sme krik spoza dverí.
„Už ideme“ zakričala Natalia a kývla nech už vypadneme. „nemysli si že vás budeme šetriť“ začula som ako povedala Deanovi a pobozkala ho.
Znovu som si spomenula na Ryana, no na tribúne nesedel. Rozostavili sme a ja som sa len čudovala koľko nás tam vlastne bolo.
Hra sa začala. Prvé minúty to z našej strany bolo dosť splašené pobiehanie a ani nie po minúte sme schytali prvý gól, priamo od Deana.
Hra bežala v plnom prúde, všetci lietali spotený po trávniku a ani sme sa nenazdali, do konca zápasu zostávalo posledných päť minút. Zápas bol pestrý na góly, no chalani vyhrávali 6:4 a šanca na náš úspech bola takmer minimálna. No gól ktorý strelila Natalia dve minúty do konca nás vrátil do hry. Boli sme rozhodnuté bojovať. Stačili dva góly a vyhrali by sme, stačilo udržať tempo ktoré sme viditeľne naberali. No necelú minútu do konca zápasu bol stav stále proti nám. No nahrávka ktorú mi prihrala Lin som využila a vyrovnali sme.
Radostne som zvýskla. No čas vypršal, a bolo to 6:6.
„Mali by sme to predĺžiť“ navrhla som s bojovným tónom.
„Presne tak“ súhlasil som mnou aj Dean. Málokedy sme sa zhodli, no iba jeden mohol byť víťaz.
„Nijaké predĺženie nebude“ zasmiala sa profesorka Bonasová. „Mám sto krát lepší nápad a bude aj vtipnejší“ smiala sa ďalej. „Keďže je to remíza, obaja ste prehrali, pretože ste sa stavili ktorý z vás vyhrá. Nevyhral ani jeden, teda obaja ste porazený a obaja musíte hrať svoje role...teda, Rómeo a Júlia sú už obsadení...“
„NIE!“ skríkli sme obaja naraz.
„Pani profesorka...dovolím si hovoriť za nás oboch, ani jeden z nás netúži...“
„Nebudeme o tom diskutovať“ prerušila ma.
„Ale...“zapojil sa aj Dean, no profesorka sa otočila a kráčala preč.
Kiara
„Som v poriadku...“
„Musíš odpočívať“ zaprotestoval Cole.
„Ležím v posteli už tri dni...ide ma z toho poraziť“ zúrila som „doktorka povedala že som v poriadku...počul si to predsa...“
„Nie, len pekne lež v posteli...ide tu predsa o zdravie našich detí“ spustil už starý známu pesničku, akoby ja som sa o zdravie svojich detí nestarala. Na rozdiel od neho som však vedela, že to čo sa deje v mojom vnútri nijako neovplyvním.
„Pozri“ začala som „budem behať aspoň tu po izbe...no nebudem celý deň ležať...nemám rizikové tehotenstvo...“
„Dobre...nebudeš ale robiť nič namáhavé...inak mám pre teba menšie prekvapenie...“ usmial sa a zobral ma von z izby.
Prešli sme chodbou k dverám ktoré boli doteraz vždy zamknuté. Netušila som čo tam je, no Cole ich otvoril a pustil ma dnu.
Bola to prázdna miestnosť.
„Izby pre deti“ vyjasnil mi to „kým si chodila k doktorke som ju vypratal a upratal, aj keď bude treba vymaľovať a...“
„Je to skvelé“ zvolala som a pobozkala ho.
„Musím ísť už do práce...no mysli na našu dohodu“ upozornil ma.
„Veľa šťastia“ usmiala som sa.
„Nechal som ti tu katalóg s nejakými vecami pre deti, môžeš si objednať ak sa ti niečo zapáči...“ Zobral do tašku, dal mi ešte jeden bozk a vyšiel von.
Moje oči sa už rozhliadali po izbe, predstavy sa mi tlačili do hlavy. Ihneď som si začala predstavovať kde by mohla byť postieľka, kde hračky...proste všetko čo sa len dalo, do najmenších detailov.
Podsvetie
„Čo urobíme? Už pár dní nie sú v kontakte...“ zamrmlala Kostra.
„O pár dní sú Vianoce, určite ju príde zavolať von...alebo jej donesie aspoň darček...“ odvetila Smrť unudene.
„Nie som si...“
„Určite to urobí...viem to...a potom...potom ju už konečne asi zasvätím do tajomstva jej rodokmeňu...“ prehovorila chladným hlasom, nevšímajúc si lebku Kostry.
Megan
Do kýbľa, tú stávku som prehrala. Teda nie tak úplne, ale je to oveľa horšie ako to malo byť. Nielenže musím hrať Júliu, ale musím ju hrať s Deamom. Najradšej by som niečo nakopala.
Namiesto vybitia si zlosti som sa ale podujala konečne nakúpiť darčeky. Nenapadalo ma ale nič rozumné, ani len pre otca, nieto pre Kiaru. Chcela som však kúpiť pre istotu niečo aj Ryanovi, ak by sa rozhodol zjaviť, aj keď som sa strašne obávala že ho už neuvidím.
Stála som v obchode s hračkami, keď sa za oknami zjavili prvé snehové vločky.
Moja nálada ktorá bola pod bodom mrazu rázne stúpla dohora, akoby tie biele chumáče snehu boli záchranou. Vošla som do obchodu s obrazmi a zamyslene som si ich prezerala. Nebola som istá či by to bol dobrý darček pre Kiaru, no aj napriek tomu, že som sa dopočula akú prácu predtým vykonávala, vyzerala ako romantická a zasnená duša.
Už dávnejšie som si všimla že sa zastavovala pri takých...hm...divných obrazoch a mienila som jej jeden taký kúpiť. Prezerala som ich poctivo, no že by ma nejaký zaujal sa nedalo povedať. Teda až na jeden, akési ruky.
Dokonca aj cena bola primeraná mojim vreckám a tak som sa konečne rozhodla. Otcovi som zbehla kúpiť knihu a už zostávali len priatelia. Zvyšku rodiny som darčeky nemienila kupovať, aj tak som ich videla asi tak raz do roka, aj to cez prázdniny, keď ma tam donútil ísť oco.
Čím dlhšie som premýšľala nad darčekom pre Ryana, tým viac som bola presvedčená o tom že ho nepoznám. Lin som vybrala darček ihneď, dokonca aj tete Tesse.
Nezostávalo mi nič iné, len mu kúpiť nejakú hlúposť. Nálada po nákupe už konečne bola lepšia, dokonca aj vrstva snehu ktorá bola na zemi keď som vyšla mi ju už dvihla do bodu, ktorý sa už dal nazvať dobrý.
Vianoce
Kto by čakal že na štedrý deň bude takýto kľud? No ja teda nie? Každý koho poznám v ten deň iba stresuje, vyvára, robí posledné prípravy...proste stresy ako naozaj...a u nás od rána vládne kľud. Až sa mi to nevidí.
Kiara si pokojne ťuká niečo do počítača akoby nič, oco vonku opravuje soba a nikto nič nerobí.
Teta Tessa stále tiež vonku, stavala si tam ako malé dieťa snehuliaka. Čudovala som sa prečo prišla, no oco sa tváril akoby nič.
„Zostáva teta aj cez večeru?“ spýtala som sa Kiari.
„Nie, iba doniesla darčeky“ odvetila mi milo a odtrhla zrak od obrazovky. „Neviem či sa mi to len zdá, ale vždy keď sem príde, si nejaká nervózna“
No bodaj by som nebola keď ma držala v šachu.
„Nie, len by som sa jej čudovala...má voľný večer...konečne bezomňa...“
„Teta ťa má rada, som si istá že ťa nebrala ako príťaž...počula som že večeria s priateľmi...“
„Aha...a netreba s niečím pomôcť?“ spýtala som sa, pretože sa mi zdalo fakt odveci že bol taký kľud.
„Chystám sa do kuchyne, ak chceš tak mi môžeš pomôcť no nemusíš sa pri mne zdržovať ak nechceš“
„Nie to je v pohode.“
Nakoniec sme teda spoločnými silami naozaj niečo napiekli a prichystali večeru. Musela som uznať, že ocko má skvelý vkus na ženy. Nielenže bola podľa mňa pekná a sympatická, ale ešte sa s ňou aj príjemne rozprávalo. Keď vycítila že o niečom nechcem hovoriť, sama od seba zmenila tému a začala rozprávať niečo o sebe. Dokonca mi rozprávala o svojej prvej školskej láske.
„...nie a keď ma prvý raz pobozkal tak som bola taká šokovaná že som mu vylepila“ smiala sa a ja som sa smiala s ňou.
Deň mi ubehol ako voda, ocka som nevidela skoro vôbec, no na dvore nám vyrástol snehuliak.
„Kiara ty si nahovorila Meg aby bola v kuchyni?“ spýtal sa veslo keď sme si sadali za stôl.
„Ponúk...“
Pokrútila som hlavou, nech mu to nevraví, oco by sa len smial.
„Musíš to vedieť ako presvedčiť deti k tomu čo chcú....teda v jej prípade už nie deti“ zasmiala sa veselo.
Večera sa niesla v smiechu a pobavených historkách, dokonca mi naliali aj víno. Nemôžem povedať že by mi to chutilo ale ani nechutilo. V každom prípade ma striaslo.
No a potom prišlo to, na čo sa asi každý teší, aj keď má tie také reči, že Vianoce nie sú o darčekoch. Niežeby boli, ale aj o nich. V každom prípade pre mňa to boli prvé Vianoce od otcovho prebudenia a pre to boli výnimočné.
Kiara
„Ide ti to s Megan skvele“ usmial sa na mňa.
„Snažím sa“ odvetila som s rovnakým úsmevom.
„Bál som sa ako to prijme ale mám pocit že to ide skvele...“
„Megan je rozumná, aj keď...“ začala som a smerovala som k téme ktorú som od nasťahovania nezačala „myslím že by sa mala dozvedieť pravdu o jej matke...“
Jeho reakcia na seba nenechala dlho čakať.
„Nie v žiadnom prípade“ vystrúhal grimasu akoby to mal byť koniec sveta.
„Čo ak ju príde navštíviť alebo bude chcieť...“
„Teraz na to nemysli, sú Vianoce...keď sa narodia detičky, potom si o tom pohovoríme...
„Dobre ale nezabudnem na to...nemysli si...“ uškrnula som sa a ľahla si k nemu.
„Nepochybujem o tom že mi to ihneď pripomenieš...“ usmial sa a pobozkal ma.
Megan
Pol dvanástej v noci a ja si inštalujem kraviny do nového počítača. Ocko mi lepší darček už hádam nemohol ani dať. Aj keď, chýbala mi Pandorka, ktorú som už nenašla. Od obrazovky ma vytrhol zvuk od okna.
Prekvapene som vyliezla v pyžame do tej zimy a pozrela von.
„Nazdar princezná“ zakričal.
„A-ahoj“ vykoktala som.
„Veselé Vianoce“ zakričal.
„Nekrič tak, zobudíš celý dom“ zašepkala som.
„Poď von! Dnes nepôjdeme do nijakého baru...“ zakričal po tichšie.
„Nemôžem!“ odvetila som, aj keď som strašne chcela ísť.
„Nikto si nevšimne že si neni doma...neboj sa...“ vykrikoval zospodu „mám pre teba darček“ usmial sa tým neodolateľným úsmevom.
„Ale nie na dlho“ zakričala som a ihneď som si nadávala aká som len blbá. Ale žijeme len raz...
Potichučky som sa vytratila z domu, nevediac kam sa vlastne poberám.
„Kam ideme?“ spýtala som sa zvedavo.
„Von?“ uškrnul sa.
„To už sme.“
„Niečo som ti doniesol“ usmial sa a podal mi malú škatuľku. Veselo som ju otvorila a pri tom mu dala darček, čo som narýchlo kúpila.
Vyšli sme na ulicu, no ďaleko sme nezašli.
„Ryan ty telivo!“ ozval sa z niekade krik.
Prudko som sa otočila a zbadala bandu chalanov.
„Čo?“
„Poď...všetky ulice sú prázdne...čas zabaviť sa...“
„Teraz nie chalani...“ zamrmlal.
„Nijaké nie nechcem počuť...zober aj maličkú a hni sa“ nedali sa odbiť.
„Ideme sa pozrieť?“
„Kam?“
„To ešte neviem...“ prevrátil očami.
„No...tak poďme...“
Skoro som spadla na zadok, keď som zbadala kam sme prišli. Podnik môjho otca.
Banda chalanov stále pred bránou a rehotala sa. Podľa toho čo robili som usúdila že niektorí boli podnapitý.
„Nemôžeme tam ísť“ zvolala som.
„Prečo? Neukradneme nič, len sa chvíľu povozíme...auto niekde odstavíme a necháme tak...“
„Spustí sa alarm“ nesúhlasila som.
„Kým prídu policajti, my už budeme niekde za rohom maličká“ prehovoril chalan.
„Je to podnik môjho otca“ zavrčala som.
„No to je skvelé“ zvolal chalan „vieš ako sa vypína alarm“
„Šibe vám?“ spýtal sa Ryan „je to ich podnik...nebude nám pomáhať v požičiavaní auta...“ prevrátil očami „nechajte t....“
Neskoro. Jeden z tých mantákov otvoril auto. Netuším ako, no bez problémov sa po chvíle vŕtania dostal dnu.
„Idete šuptáci?“
„To nemôžeš!“ skríkla som vyplašene, no zvyšok chalanov naskočil nadšene dnu.
„Máš pravdu...budeš šoférovať...teda ak to nechceš nechať na nás...vieš iba také koliesko tu...aspoň sa to naučíš...“
„To...“
„Radšej riaď ty...pôjdeš pomaly, no oni ho rozbijú na šrot“ zašepkal Ryan.
Nemala som vlastne na výber, teda dúfam. Aj keď...tešila som sa na to že prvý raz sadnem za volant, aj keď toto nebola práve vhodná situácia. No lepšie akoby riadili oni.
„Stlač spojku...“ radili mi.
Ani neviem ako, na tretí raz sme sa pohli. Prvé dva razy my to zdochlo.
„Odboč doľava...ale daj aj smerovku...“
Išli sme asi rýchlosťou slimáka, no aj tak som bola rada že ideme a hlavne bez poruchy.
„POZOR!“
No bolo neskoro. Narazili sme do stromu.
„Idu policajti!“
„Slečna vystúpte si“ vyzval ma policajt.
„A sme v riti“ zašepkala som a neochote vyšla z auta.
Po chvíli vyzvedania som zo seba vysypala pravdu.
„Všetci si nastúpte do auta, idete na políciu...“