Sims pribehy pokracovanie 3
Sims pribehy pokracovanie 3
24. diel
„Kapitán?“
„Čo?“ ozval sa veselý hlas.
„Počuli sme že idete na ten ples...“
„Chystám sa...“
Mostík preťal veselý smiech.
„Mali by ste nám sem doviesť nejaký ženy...“ uškrnul sa Jack.
„Jack idem tam, no sme tu hlavne pracovne“ povedal prísne, no kútiky úst sa mu smiali, rovnako ako oči.
„Nemôžeme stále len pracovať“ uškrnul sa Lee.
„To je pravda, no budeme viesť samotného generála...takže by sa patrilo správať sa vhodne...však Jack?“ pozrel.
„Ale však s tým udržiavate výborné vzťahy, tak načo sa hrať na neviniatka“ uškŕňal sa Jack ďalej, akoby fakt, že budú viesť muža, ktorý mohol rozhodnúť o ich životoch kedykoľvek sa mu zachcelo, nebol podstatný „alebo zoberte aj nás“ smial sa.
„Radšej nie...nebudem riskovať že by si sa chcel zabávať s jeho neterou...“
„Neter? Ani som nevedel že ma nejakú neter...“ prevrátil očami Jack „pekná?“
„Jack“ začal kapitán varovne „nikdy som jeho neter nevidel...myslím že študuje...často ju spomína...má ju neuveriteľne rád...ďalší dôvod prečo ťa k nej nepustiť...“
„Ako poviete...ale tak sa aspoň opite...“ uškrnul sa Jack, pričom Bryan do neľútostne buchol pod rebro.
„Veru Cass...mal by si sa zabaviť“ pridal sa aj Lee.
„Miznite už...“ zamrmlal, no zároveň sa smial. Sám sa otočil na odchod, vediac že táto noc bude dlhá...
...aj keď netušil ako veľmi...
Pandora
„Strýko si si istý že môžem ísť?“ spýtala som sa opatrne, aj keď odpoveď som dobre poznala.
„Samozrejme miláčik“ odvetil mi generál „aj keď nechápem ako je možné že...nie si...vieš...bledá“
Dobre som vedela čo tým myslí. Vedel čo som zač, no napriek tomu ma mal rád.
„Je to len dočasné“ pokrčila som plecami a pozrela do zrkadla.
„Vyzeráš nádherne“ usmial sa na mňa.
Keby len vedel skutočný dôvod toho, že chcem ísť na ten ples. Chcela som ublížiť jednému z hostí. Dokonca jeho známemu. Ak by na to prišiel, nikdy by mi to neodpustil, no napriek tomu som to musela urobiť. Budúca vládkyňa podsvetia nebola zatiaľ skazená a vlastne sa držala dosť dobre. Ak som dokázala ja prežiť v svete krvi sedemnásť rokov a zostať čistá a nepoškvrnená zlom, mohla to dokázať aj ona, hlavne keď prežila svoj život v láske.
„Ideme?“ vytrhol ma strýko zo zamyslenia.
„Poďme“ odvetila som s pokojnou tvárou, aj keď som sa cítila kadejako len nie pokojne.
V blízkej dobe som musela nájsť slabé miesto človeka, ktorý si nezaslúžil takto zomrieť. NO raz sa to muselo stať. Bol čas vypiť ľudskú krv. Bola som si istá že sa tým veľa zmení, no najviac som sa bála, že mi krv zachutí. Nechcela som byť vrahyňa, no to si vravelo veľa upírov. Vyšli sme von, kde nás už čakalo auto.
„Vyzeráš nervózne zlatko“ upozornila ma strýko, aj keď ja som si toho bola vedomá.
„Už dávno som nebola v ... v normálnej spoločnosti...nerada by som ti spravila hanbu“ odvetila som. Oveľa viac ma trápila jeho dôvera než nejaká hanba. Ešte som nevedela ako to spravím, no do troch týždňov ten chlap musí byť rovnako bledý ako ja za normálnych okolností.
Mágia ktorú som použila na dočasnú premenu ma človekom nespravila na dlho. Iba na mesiac. Jeden celý mesiac a potom znovu len tma. Nijaké slnko, nijaké chodenie po parku s vysmiatymi ľuďmi. Nič...iba tma, krv a vraždenie.
„Vieš že by som ti to aj tak odpustil“ usmial sa pokojne, no to sme už vystupovali z auta. Stáli sme pred veľkou budovou, pred ktorou pobehovali ženy v pekných robách, muži v obleku...viaceré tváre sa zvedavo otočili k strýkovi, predsa len bol to významný človek.
„Nebudem sa ti môcť ale veľmi venovať, mám tu ešte nejaké povinnosti“ upozornil ma, len čo sme prišli dnu.
„Viem, nemusíš sa o mňa báť, zabavím sa...už dávno som netancovala...“ usmiala som sa. V podsvetí nebola hudba. Teda ak nerátam ten škripot nechtov po stenách a krik, ktorý pre niektorých bol hudbou.
No a teraz sa mi naskytol pohľad na parket.
Zasnene som sa zadívala na ľudské tváre, žiariace šťastím. Ani jedna z tvári netušila čo sa všetko dialo v tom ich dokonalom svete, plnom techniky, zbraní a kadečoho...do kelu a ja som mala pracovať...nechcelo sa mi. Mala som mesiac...celý mesiac ľudského bitia. Nechcela som premrhať svoj vzácny deň, nie keď som bola na plese. Mohla som konečne jesť a piť. Nie krv a nejaké surové zvieratá. Ale džúsi, alkohol, chutné opekané mäso, zmrzlinu, kalamáre a desiatky jedál ktoré na mňa volali zo stola...priam ma lákali aby som si ich dala.
Doslovne som slintala. Aký skvelý pocit nemať tie hryzáky vpredu...akoby som zabudla na úlohu ktorú som chcela splniť...vlastne nezabudla, iba som sa na ňu dočasne vykašlala, zamierila som k stolom. Hltavo som po jedlách prechádzala pohľadom, netušiac čo to vlastne je, ako to chutí. Bola som príliš mladá keď som prešla k rase ktorou som. Len matne som si pamätala na chuť ovocia a iných jedál. A teraz som to mohla dohnať. Zhrabla som prvé čo mi prišlo pod ruku a začala sa napchávať.
Slastne som privrela oči, len čo som pocítila chuť koláčikov a aj keď som sa snažila krotiť, nedalo mi aby som ho do seba nenahádzala. Chcela som ochutnať všetko, bolo mi jedno čo to bolo...a bola som smädná. Pohľadom som prešla po bare, kde sedeli nejaký muži. Niečo pili, netušila som čo. Za celý život som ako malá vypila asi len mlieko a potom zvieraciu krv. To bolo všetko.
Generál a kapitán
Generál kráčal cez parket, ignorujúc akékoľvek zamračené tváre tancujúcich, bolo mu jedno do koho narazil. Pohľad stále upieral na kapitána jednej svojej lode, od ktorého potreboval službu.
„Pán Scrab“ oslovil kapitána. Ten neochotne pustil ženu s ktorou tancoval a upriamil na neho pohľad.
„Pane...“ pozdravil ho „nemal by som už mať o takomto čase voľno?“ uškrnul sa. Predsa len, boli to priatelia.
„Viem, no musím ťa o niečo požiadať“ odvetil pokojne, no neusmieval sa.
Len si povzdychol a čakal čo na neho generál vyvalí.
„Musíš mi dať pozor na neter“ oznámil mu napokon. Bol si istý že v ľudskej podobne potrebuje nijakú krv, no napriek tomu sa obával, aby sa tu neobjavili nejaký jej „priatelia“ z podsvetia. Nebol si istý, či jej ctená rodinka vie o tom, čo vyviedla.
Cass sa pobavene zasmial, akoby počul vtip.
„Nezdá sa ti že je už dosť stará na to, aby ma potrebovala za svojim chrbtom? Hádam len nechceš aby som ju sledoval“ pokrútil nechápavo hlavou.
„Cass je to zložité, potrebujem aby na ňu niekto dohliadol a kto je vhodnejší než ty?“
Aj keď neochotne, nakoniec predsa len prikývol a vyrazil preč z parketu. Pohľadom ju hľadal po veľkej miestnosti.
No keď ju našiel, iba šokovane pozrel na jej tvár. Nemohol uveriť tomu čo videl, no naozaj bola pripitá.
Pandora
Nejako sa mi točila hlava. Začalo to keď som začala skúšať tie žbrndy čo pili chlapi. Moc mi to nechutilo, no ale oni mi aj tak nechali nalievať. Tak som skúšala ako čo chutí...len sa mi akosi začala tackať hlava.
„Chcete sa opiť?“ ozval sa za mnou nejaký hlas muža, ktorého som ihneď nespoznala.
Iba som prevrátila očami. Bolo to divné, no akosi som ožila. Netušila som čo môže spôsobiť tekutina ktorú som pila.
„Chcete sa pridať?“ spýtala som sa celá vyškerená. Netušila som čo sa to so mnou deje, akoby som to ani ja nebola.
„Som teoreticky stále v službe, takže nie“ odvetil pokojne, ale mala som pocit že sa má chuť smiať.
Troška som sa zatackala, no nejako som zostala stáť na nohách.
„To vám kerý vôl nakázal pracovať...“ vo vnútri akýsi hlas skríkol, aby som sa vyjadrovala slušnejšie, no akosi mi z úst išlo aj to, čo by som inak nevravela.
„Wau“ vyprskol ironicky „Gratulujem myslel som že vás na univerzite učili len samé nudne veci, ale toto... ..pomaly začínate mat námornícky slovník. Len pochybujem, že tato snobská spoločnosť je hodna počuť také vetne konštrukcie.“
„Z kade viete že študujem?“ spýtala sa a trochu sa prebrala. Neštudovala síce, no jej strýko to rád rozprával, aby ju neprezradil. Nemala však čas nejako čakať na odpoveď, pretože sa zatackala. Pohotovo ju zachytil a len pokrútil hlavou.
„Na dnes vám už stačilo, bude lepšie ak vás odveziem na loď...“ povedal pokojne, popri tom na mňa žmurkol a potiahol za ruku aby som išla.
„Snažíte sa ma zbaliť?“ spýtala som sa reagujúc na jeho žmurknutie.
„Opité dievčatká baliť nepotrebujem“ odvetil a akosi divne sa smial „dávam prednosť ženám“ povedal dôrazne, čím mi chcel dať jasne najavo že mňa za ženu nepokladá. Urazil ma fakt že ma považuje za decko. Ani trochu ma netrápilo že ma nechce zbaliť, bol to človek, no fakt že som podľa neho dievčatko ma naštval.
„Ako poviete“ precedila som pomedzi zuby „ale ak náhodou neviete, malé dedičky nemajú chodiť preč s cudzím ľuďmi ako ste vy“ zavrčala som na neho, aj keď v tej chvíli som už stála pred dverami do budovy.
„Nikam s vami nejdem“ vytrhla som mu, no prudký pohyb spôsobil len závrat. Zletela som na zadok ani som nevedel ako, zostala som sedieť na schodoch. „Au...“ zamrmlala som. Bolo to iné ako byť upírkou, aj keď...na bolesť som si už dávno zvykla.
„Ste v poriadku?“
Okamžite ku mne dobehol, bez ďalších slov ma zdvihol na ruky a mienil ma niekam niesť.
„Okamžite ma pustite!“ skríkla som na neho „kto do čerta ste?“ začala som z celej sily kopať, škriabať a neviem čo všetko...ibaže teraz som nebola na mesiac upír, nemala som ho ako vystrašiť.
„Som kapitán Scrab, velím na lodi ktorá vás vezie aj s generálom domov“ prehovoril napokon.
„Strýko vás poslala strážiť ma??“ spýtala som sa takmer nahnevane. Nemohla som uveriť tomu že mi strýko nedôveruje. Síce to bolo opodstatnené, predsa len mala tu presné povinnosti, no to on nemohol vedieť.
„Mal som na vás len dozerať, no a ako vidím dobre vedel prečo ma poslal“ prehovoril štipľavým tónom.
„Nič nechápete!“ skríkla som z celého hrdla, až z konárov stromov po vylietavali vtáky.
Nechápal nič. Bol to môj prvý deň v koži človeka. Chcela som okúsiť aspoň na krátky čas, predtým než sa rozhodnem pustiť do svojej úlohy, aké je to byť človekom.
„Nie...asi nie...a ani to nepotrebujem chápať. Jediné čo ma zaujíma je doviesť vás na loď, nemusíte mi nič vysvetľovať...je to vaša vec“ povedal a kráčal k autu.
Bolela ma hlava, zvuky zo sály sa mi odrážali od hlavy a ja som len unavene sklonila hlavu a nechala sa niesť.
Cass a Pandora
Cass ktorý ju niesol si začínal vyčítať že sa nechal nahovoriť na takúto úlohu a že ju zobral vážne. Dávať pozor na opitú slečinku...no dračica sa konečne upokojila a nechala sa niesť. Povolil zovretie a naložil ju do auta. Sledoval ako zaspávala, alebo minimálne mala zavreté oči a hlavu zloženú na jeho pleci. Vedel si predstaviť, ako si bude len hmlisto pamätať čo robila počas večera.
„Doky, sektor 13“ požiadal šoféra a konečne vyrazili. Celou cestou skúmavo hľadel na cestu alebo na slečinku ktorú mal na starosti.
„Sme tu“ prehovoril šofér. Cass si povzdychol a prešiel netere svojho nadriadeného po líci aby ju zobudil.
„Sme tu...“
Mrzute sa na neho pozrela. Tá otrava nebola schopná ma nechať spať ani päť minút...pomyslela si.
„Poďme“ zamrmlala podráždene.
„Najprv ma počúvajte“ spustil na ňu „ideme na loď a chcem aby ste sa vzchopili...nemusíte pobudiť celú loď svojim krikom...zavediem vás do vašej izby a tam budete...potichu...chápete čo vravím či vám to mam zopakovať pomalšie?“ spýtal sa ironicky
Blb...pomyslela si a prebodla ho pohľadom.
„Neviem ako vám, no mne to páli celkom rýchlo...a ja nie som veľmi opitá...“ zamračila sa.
„Nie...kdeže...“ prevrátil očami a ťahal ma „vy ste priam anjel so svätožiarou a ani neviete čo je to špina.“
Mala chuť mu vyškriabať oči. Čím dlhšie s ním bola, tým si bola istejšia že svoj plán zvládne. On mal byť jej obeť, jeho bolo treba odstrániť...a teraz mala také nervy, že by to kľudne aj urobila...
Dostali sa k jej kajute a kapitán jej otvoril dvere.
„STE odporný!“ okríkla ho v izbe a v očiach jej blčali nebezpečné ohne.
Zasmial sa jej priamo do tváre „radšej choďte do kúpeľne sa dajte sa do poriadku“ ukázal na dvere „nemám chuť sa hádať s rozmaznaným dievčatkom ktoré vo svojom živote videlo iba nejaké knihy a netuší, ako to v skutočnom živote vyzerá“.
Usadil sa do kresla a namrzene hľadel na ryšavú neter svojho veliteľa.
„Viete čo? To vy nič neviete! Poznáte ma asi pol hodinu a pripisujete mi vlastnosti nejakej nafúkanej slečinky z paláca s vyleštenými oknami, zeleným trávnikom...!“ spustila na neho, aj keď sa snažila upokojiť svoj hlas, aby tak veľmi nekričala. Okrem toho že by naozaj mohla pobudiť posádku, bolo jej zle. Po tom všetko čo zjedla a najmä vypila mal jej žalúdok zjavne problém s trávením.
„Pravdaže...dievčatká ako vy si myslia že každý ich túži zbaliť...“ jasne jej pripomenul jej vlastné slová a vstal aby jej hodil uterák.
„Tak a čo čakáte? Ktorý normálny chlap by prišiel na ples pracovať a nie baliť ženy?“ vyhŕklo z nej. Nebola zvyknutá viesť takéto rozhovory. Väčšinou sa rozprávala s mŕtvolami alebo podobnou háveďou. Akoby jej zrazu v tej jej opitej mysli preplo, rýchlymi krokmi k nemu prešla, pustila z rúk uterák a pobozkala ho.
Keď k nemu vykročila, myslel si že mu chce plesnúť uterákom ktorý jej drzo hodil. No to čo urobila ho úplne vyviedlo z rovnováhy. Zacítil ako sa dotkla svojimi perami tých jeho, cítil chuť alkoholu ktorý vypila a skôr než by ju od seba odstrčil sa odtiahla sama. No nie preto, lebo by si zrazu uvedomila čo urobila, alebo že by sa potrebovala nadýchnuť. Žalúdok to už nevydržal...
25. diel
Pozrel na svoj predtým čistý oblek a bezfarebným hlasom prehovoril „máte rada krevety?“ ukázal na niečo ružovkasté na svojom oblečení „no nič...musíte ísť spať...len si to očistím ak dovolíte“ ani nečakal a zaliezol do kúpeľne, vyzliekol si košeľu a mlčky ju začal drhnúť.
Na lícach sa jej objavila červeň, ktorá sa na bledo sfarbenej pokožke krásne vynímala. Napriek tomu že v žalúdku jej už toho veľa nezostalo, stále pociťovala ťažký pocit v bruchu. Jeho reakcia ju však prekvapila, ani len náznak podráždenosti, ale naopak, neodpustil si nejakú poznámku, ktorou by ju dostal do pomykova.
„Preboha na čo som len pila...“ povedala skôr pre seba, keď zaliezol do kúpeľne. Jednou rukou sa chytila za brucho a druhou si prešla po unavených očiach. Potom pozrela smerom ku kúpeľni kde zmizol a pohľad jej padol na polonahé telo. Uvedomila si čo spravila ešte pred pár minútami a pokrútila hlavou, nad svojou hlúposťou. Nechcela si predstaviť čoho by bola schopná v podnapitom stave, keby jej neprišlo zle.
Počkala kým kapitán vyjde von, pričom nervózne prešľapovala z nohy na nohu. Len čo si ľahol na jej posteľ, bez slova vošla do kúpeľne a zabuchla dvere. Umyla si tvár, zuby a vošla do sprchy. Bolo jej jedno aká je voda studená, na chlad bola zvyknutá.
V kúpeľni nemala nijaké oblečenie, okrem šiat ktoré smrdeli od jej zvratkov, tak si na seba dala len uterák. Mlčky vyšla von, nevšímajúc si chlapa ktorý bol stále rozvalený na polovice jej postele, preliezla ponad neho a zostala ležať, dávajúc pozor aby sa ho ani trochu nedotkla.
Kapitán sa odvrátil, len čo si uvedomil v čom tá mala čertica vyšla von. Hľadel dopredu, len matne si uvedomujúc že posteľ sa pod jej chabou váhou mierne znížila.
„Môžem sa vás na niečo spýtať?“ otočila sa k nemu. Cass si všimol ako si prešla po unavených očiach, vedel si predstaviť ako ju bude na druhý deň bolieť hlava.
„Môžete“ súhlasil krátko.
Pandora si dobre uvedomovala že tento večer spackala ako sa len dalo. Mala si získať akú takú kapitánovu pozornosť, potrebovala zistiť slabé stránky, no namiesto toho sa s ním pohádala, pobozkala ho a ovracala.
„Čo robíte na takej lodi a tých vašich výpravách?“
„Rozmýšľate pripojiť sa k posádke aby ste to zistili?“ odpovedal jej otázkou.
„Čítate mi myšlienky?“ spýtala sa pokojne, no mala na jazyku aj iné otázky „ale neodpovedali ste mi...a vôbec, beriete aj ženy?“
„No...áno...ale nič v zlom, vás si na lodi predstaviť neviem...“ prehovoril úprimne, len čo po nej prebehol pohľadom. „My sa nehráme na námorníkov, my na lodi bojujeme a to nie je len tak nejaká rozprávka pre detičky...“
Zahľadela sa mu do tváre, pričom pohľadom zastavila na perách. Pripomenulo jej to čo ešte pred chvíľou pod vplyvom alkoholu urobila. Akosi tomu stále nemohla uveriť. Prežila si toho v podsvetí dosť, no všetko čo prežila bolo mimo akéhokoľvek citového života. Možno bola skoro dospelá, no za celý život pobozkala len jediného upíra, aj to len z zvedavosti. Dobre si na to pamätala, ten upír bol vo väčšom šoku než ona. Teraz ju ovládla zvedavosť znovu, bola zvedavá aké to bolo pobozkať človeka. Nezdalo sa jej to však iné od upíra, aj tak to bol iba bozk ktorý nebol opätovaný.
„Môžem sa vás ešte na niečo spýtať?“
Postavil sa k oknu a mlčky sa zahľadel von, vyčkávajúc na jej otázku.
„Tak máte poslednú otázku, potom vás tu už nechám a budete spať...dobre?“
Narýchlo si prehrala či od neho niečo chcela a potom prikývla na súhlas.
„Fajn, iba jedna posledná otázka...“
„Tak spustite...“ mykol plecami a vstal. Postavila sa a bosá prešla až k nemu.
„Nechápte to zle“ začala pokojne a oči sa jej zabodli do jeho pier „ale môžem vás pobozkať?“
Nepočkala ale na odpoveď, obávala sa, vlastne si bola istá že by bola negatívna. Jednoducho ho rovno pobozkala.
Kiara
Začula som klopanie na dvere. Pootvorila som unavené oči, dúfajúc že zazriem Colovu tvár. Bolo však málo hodín, určite by ho nepustili mimo návštevných.
Vo dverách sa zjavila akási lekárka, ktorú som nikdy predtým nevidela. Nedovidela som jej na štítok, tak som len čakala čo povie.
„Dobrý deň, som doktorka Gratchem Grahamová“ predstavila sa.
„Dobrý“ odrazila som pomerne ticho, bola som unavená, priveľmi aby som sa jej venovala.
„Viem že nie som vaša lekárka, no dopočula som sa o vašom dieťatku, dievčatku“ začala a ja som mala chuť ju poslať preč, len čo začala „a dala som spraviť nejaké vyšetrenia...“ pokračovala, pričom pozorne sledovala moju tvár.
„Myslím že to nie je podstatné, April nevidí a s tým nič nemôžem robiť“ povedala som pomerne hrubo.
„Ale...“ začala a mne sa na malú chvíľku objavil záblesk, že by moja dcéra mohla vidieť „ja to nechápem. Podľa testov nemá nijaký zákal, nemá nič...“ podľa môjho výrazu asi usúdila že mi je to nepríjemné „len som tým chcela povedať, že vaša dcérka nemá nič poškodené a nechápeme ako je možné že nevidí...“
Jediné čo ma v tej chvíli napadlo bol fakt, že moja dcéra bola splodená v svete mŕtvych, medzi dvomi ľuďmi, ktorý boli po smrti.
„Ja o tom nič neviem, som unavená prosím nechajte ma tak...“ požiadala som a doktorka prikývla a odišla.
Megan
„Stoj rovno krpaňa!“ začula som Deanov hlas.
„Dean zavri si hudbu a rob niečo užitočné“ zavrčala som na neho. On na sebe nemusel mať tie hrozné prehistorické šaty ako ja.
Zubato sa zaškeril ale zavrieť ústa nemienil „Minule som ťa videl s tým chalanom z ulice“ začal celý vysmiaty.
„A čo?“
„Ja len tak, teším sa kedy zväčší tvoje meno na nejaký múr a ty mu z vďačnosti rozbiješ ďalšie auto“ rehotal sa mi „ale vlastne to rozbiješ len pre to, lebo ma túžiš častejšie vidieť“.
Nahnevane som na neho pozrela, schytila pohár a vyliala ho naňho.
Kiara
„Dnes ma navštívila jedna doktorka“ začala som pomaly, keď prišiel Cole.
„Stalo sa niečo?“ pozrel na mňa s obavami.
„Doktorka sa začala vŕtať v Aprilinom prípade, nechápe ako je to možné...mala by byť zdravá...nemá nič poškodené“ vysvetľovala pomaly.
„A prečo potom...?“
„Cole mysli na to za akých podmienok a hlavne kde sme deti splodili...“ zamrmlala som tichšie.
„Možno sa to dá časom do poriadku“ povedal povzbudzujúco, aj keď tomu ani sám neveril.
„Možno“ odvetila som krátko, len aby sme túto tému uzavreli.
„Kedy budeš môcť ísť domov?“ spýtal sa a v očiach som mu zazrela akúsi nádej.
„Do Silvestra som späť“ usmiala som sa. Aspoň nejaká pozitívna správa od doktorov.
„Konkrétne už zajtra“ ozval sa pri dverách lekár.
Megan
Sprostý Dean...hlupák...odporný namyslený puk...
V mysli som mu nadávala do najväčších hlupákov aký chodia pod slnkom. A toto som mala znášať ešte tak dlho...a ešte ho na tom hlúpom predstavení aj pobozkať. Radšej pobozkať ropuchu než jeho...
„Meg?“ ozval sa za mnou hlas. Hneď mi nálada stúpla a srdce sa mi rozbúchalo. Otočila som hlavu a pozrela na Ryana.
„Ahoj“ pozdravila som ho.
„Nemôžem sa dlho zdržovať, iba som odskočil z práce...vieš...kvôli tomu autu...“ žmurkol a pokračoval „iba som sa ťa chcem spýtať či už máš plány na Silvester“.
„Nie nemám, ale neviem či mi oco dovolí byť dlho vonku...vieš...pre to auto...“ ja som ale nežmurkla.
„Ideme na chatu, bude tam dosť ľudí...mohla by si si vziať aj niekoho známeho aby sa o teba oco nebál...“
„Spýtam sa a dám ti vedieť“ povedala som po chvíli premýšľania.
„Dobre, veď ja ti zavolám“ usmial sa, dal mi krátku pusu a zmizol v budove v ktorej zjavne pracoval. Pobrala som sa domov, premýšľajúc ako sa na to oca spýtam...
Najlepšia možnosť sa mi naskytla pri maľovaní.
„Oci?“
„Hm?“
„Mohla by som ísť na Silvestra von?“
„Kam, s kým a koľkej by si sa vrátila“ otočil ku mne hlavu.
„Chata, ja s...“
„Nie“ pokrútil hlavou.
„Ale oci...na chate bude plno ľudí, nebudem tam spať...vrátila by som sa domov...nepila by som...ak by som spravila niečo nevhodné, už v živote ma na Silvestra nemusíš nikam pustiť...“
„Bude tam aj ten fagan s ktorým si bola vo väzení?“
Mohla by som zaklamať, no ak by na to prišiel, z domu by som už nevyšla.
„Bude...“
Pokrútil hlavou.
„A ak pôjde Lin? Vieš že ona je úplne zodpovedná...budem tam s ňou...nebudeme...“
„Do druhej budeš vo svojej izbe...ak prídeš minútu po limite, koniec takejto zábave...“
„Ďakujem oci!“ zvolala som a objala som ho.
„Aby som to neľutoval...“
Na druhý deň
Počujem po dome veselý smiech. Nech už tam má Dean kohokoľvek, je ich tam dosť veľa.
„Aha kto nám prišiel“ ozvala sa Natalia.
„Ahoj“ odzravila som sucho a zobrala na ruky Lizy, ktorá práve cupkala po dlážke.
„Poď sem tupaňa...“ zakričal Dean „dnes nebudeme trénovať hru, máme tu niečo lepšie...“
„Chýba nám ešte jeden do partie...lebo Sandra musela ísť preč“ zažmurkala Natalia.
„Čo robíte?“ spýtala som trochu v pomykove.
„Hráme stolný futbal...“ vysvetľovala Natalia „pridáš sa?“
Dean sa začal smiať „upozorňujem, že po každom góle ide jeden kus oblečenia dole“.
Prekvapene som zažmurkala. Vyzliekať sa? To hádam nie...
„Začneme?“ spýtala sa Natalia. Posunula ma k stolu a začala vysvetľovať „budeme my dve proti nim...kto dostane gól, ten ide s oblečením dole...po jedno pravdaže...“
„Natalia, nebolo by lepšie dvaja na dvoch? By sme sa vystriedali a bolo by viac srandy...“ navrhol chalan ktorého som predtým nevidela.
„Tak nech začne Megan...“
„...s Rómeom“ zasmial sa chalan.
„Nie“ zaprotestovala som, no Natalia kývla na súhlas.
„Dobre tak, teba aspoň ľahko nabijem“ zasmiala sa chalanovi.
„Júlia tak sa do toho pusťme, nech vidíme čo nosíš pod oblečením“ vysmieval sa mi Dean.
Hra sa začala. Ani som nevedela ako, dostala som gól. Ozval sa smiech a ja som si vyzula topánku. Ani nie o dve sekundy na to, letela aj druhá topánka. Našťastie sa to potom otočilo, a aj Dean bol bez papúč. Piaty gól som dala zase ja.
„Dean dole tričko“ zaškerila sa Natalia. Sledovala som ako si tričko vyhrnul a naozaj dal dole.
Mal peknú postavu, musela som uznať. Kým som však čumela na jeho brucho, dostala som gól.
„Niečo dole“ zasmial sa mi a nadvihol obočie. To tváre sa mi hrnula červeň, no bola to hra a ja som na podmienky pristúpila. Rýchlym pohybom som vyzliekla tričko.
Takto to pokračovalo, až kým sme obaja neboli v spodnom prádle. Ďalší gól mal rozhodnúť, kto odhalí aj to čo nechcel. Ja som síce mala ešte dva kusy oblečenia, no to by mi veľmi nepomohlo...
Začali sme. Tak dlho sme teda ešte loptičku neudržali na ihrisku. Lietala hore dole, no ani jednému sa nedarilo napakovať ju do bránky. Až....až...keď loptička skončila
v bránke....Deanovej bránke. Ozval sa brutálny rehot. Dean sa už nesmial, len červenší než obyčajne, chytil kraje treniek a potiahol ich.
Natalia sa naklonila, neznámi chalan sa rozrehotal a ani sa nesnažil tíšiť svoj smiech. Vyhrala som, tak prečo sa nepozrieť. Trochu som sa posunula dopredu a obzrela ho. Dobre, neviem nad čím rozmýšľal, no mala som možnosť vidieť ho v celej...kráse...ak sa to tak dá nazvať.
Dobre, ešte teraz som šokovaná z toho čo som videla...ešteže som už doma.
„Megan?“
Skoro som spadla, keď sa za mnou ozval otcov hlas.
„Áno?“
„Kiara s malými je už doma, chcel som ťa požiadať aby si na nich dala pozor...idem s Kiarou von“ vysvetlil mi. Prikývla som na súhlas, aj keď ma to dosť šokovalo.
„Idem ju požiadať o ruku“ vysvetli trochu placho, čo sa mi k nemu nehodilo.
„To je skvelé“ povedala som úprimne.
„Buď teda v dome“ požiadal ma a ja som prikývla. Potom ho už nebolo, vyrazil s Kiarou preč. Zišla som teda do obývačky, z kade som mala dobrý prehľad o maličkých. Zapla som nejaký film, ak sa to tak dalo nazvať. Bola to úplná hlúposť.
Ozval sa zvonček od dverí, práve keď som už driemala. Na otca s Kiarou to bolo ešte skoro. Opatrne som išla do predsiene a nakukla cez okno.
„Čo ty tu?“ spýtala som sa, len čo som zbadala Ryana a otvorila.
„Iba som sa chcel prísť spýtať či môžeš ísť na toho Silvestra von a ak nie, presvedčiť tvojho otca...vymyslel som si veľa argumentov ako...“
„Môžem ísť“ prerušila som ho.
Zatvári sa prekvapene, no usmieval sa.
„Ale do druhej musím byť doma“ upozornila som ho.
„To je dosť času, hlavne že na ohňostroj budeš.“
„Inak otec išiel s Kiarou von“ mykla som plecami a roztvorila dvere poriadne „nejdeš na chvíľu dnu? Musím dávať pozor na malých“.
„Ale iba chvíľu, nechcem aby si mala problémy“.
„Vždy máme zadné dvere“ zasmiala som sa. Vošli sme do obývačky a teraz sme už film pozerali unudene dvaja.
Keďže film bol naozaj ale naozaj nudný, obaja sme sa začali venovať oveľa príjemnejšej činnosti.
A tá príjemná činnosť sa začala nejako...prehlbovať...že ani neviem kedy, chrbát som už mala položený na sedačke.
Zato som si plne uvedomila, kedy sa dostal rukou pod moje tričko. Nemôžem povedať že by som sa bránila alebo by sa mi to nepáčilo, no zvuk zvončeka od dverí ma prebral zo „sna“.
„Ryan to už budú oni!“ vykríkla som šepotom a ukázala na zadné dvere.
Ryan vstal a rýchlo som ho dostala von cez zadný východ.
Rozbehla som sa do predsiene a roztvorila dvere. Vonku však nebolo ani živej duše. Až ma striaslo.
Vrátila som sa späť do obývačky a mlčky hľadela na telku, aj keď som nevnímala. Rozmýšľala som nad Ryanom, čo by sa asi stalo keby sa neozval zvonček. Tá ruka pod tričkom...nebolo to zlé...ale nebola som pripravená vyspať sa s ním ani s nikým iným...
Prebrala som sa na zvonenie mobilu. Len ťažko som roztvorila oči a zobrala zo stolíku telefón.
„Prosím?“
„Megan?“
Ten hlas som nepoznala.
„Kto je tam?“
„Ryanov kamarát...ryšavé vlasy, ml...“
„Viem...čo chceš?“ spýtala som sa podráždene. Na hodinách som videla, že sú len tri hodiny ráno.
„Iba som ti chcel oznámiť...Megan mala by si si sadnúť...“ upozornil ma.
„Vyklop to“ odvrkla som podráždene.
„Ryana práve našli mŕtveho...“ spustila som mobil na zem a zložila som sa.
26. diel
Kiara
„Nemali sme nechať deti v dome...“ zamrmlala som netrpezlivo.
„Zlatko, upokoj sa“ odpovedal mi Cole „jeden jediný večer si môžeš oddýchnuť, Megan dá na deti pozor, sú to predsa jej súrodenci.“
Niežeby som Megan neverila, no trochu som sa obávala. Sú to predsa moje dve malé bábätká, bála som sa...
„Kam to ideme?“ spýtala som sa nakoniec. Tá šatka na tvári ma dosť štvala.
„Hádam nečakáš že ti to poviem“ uškrnul sa na mňa, teda to som aspoň usúdila podľa tónu hlasu.
„Dúfať som hádam mohla“ odvetím s úškrnom.
„Už sme skoro tam“ odvetil a cítila som ako sme zabočili doľava a pomaly zastavili. Pomohol mi vojsť von z auta a ťahal ma za ruku niekam, nevedno kam. Cítila som ako kráčam po hrubšej vrstve podupaného snehu, no mlčala som.
Jasne som počula žblnkot vody. Keby nebol koniec decembra, povedala by som že sa ideme okúpať na pláž. No teraz...
Vyšli sme po drevených schodíkoch a jasne som počula otvárať nejaké staré drevené dvere.
„Sme tu srdiečko“ zašepkal mi do ucha a rozviazal šatku.
Boli sme v malej búde na pláži, ktorá sa dala prenajímať. Po pláži ich tam bolo dosť, no ani v jednej som nikdy nebola. Usadil ma za stôl a tiež si sadol.
„Teraz keď už môžeš, mali by sme si pripiť na naše dve krásne deti a na nás“ usmial sa a nalial nám alkohol.
Ani neviem ako rýchlo plynul čas, večera bola úžasná, Cole bol zábavný a romantický zároveň a ja som naozaj neľutovala že som nechala deti na jednu noc strážiť Megan.
„Zatancujeme si?“ spýtal sa ma odrazu.
„Trúfaš si?“ zasmiala som sa a vstala.
„Samozrejme“ uškrnul sa na mňa „Megan musí mať po niekom svoj talent“ žmurkol.
Odrazu, po pár minútach príjemného sa vlnenia sa v rytmoch tanca zastal a zahľadel sa na mňa uprene tými svojimi peknými očami.
„Stalo sa niečo?“ spýtala som sa z obavami. Nechcela som aby sa pokazil takýto dokonalý večer.
„Stalo sa toho veľa...“ odvetil trochu trhane, akoby nevedel čo povedať. „Odkedy sme sa stretli sa toho udialo veľmi veľa a neľutujem ani sekundu času čo sme spolu strávili. Nebyť upírov, nikdy by sa toto všetko nestalo....a ja by som nenašiel ženu s ktorú by som mohol milovať...ktorej by som mohol povedať všetko o svojom živote...“
Z jeho slov som chápala že myslí Megan, Smrť a to všetko. Zrazu si kľakol.
Stále na mňa hľadel a z vrecka vytiahol malú škatuľku.
„Kiara vezmeš si ma?“ spýtal sa a otvoril škatuľku.
Netušila som na čo sa mam pozrieť skôr, čo v tej chvíli narýchlo urobiť. Pozrela som na krásny žiarivý prsteň, potom znovu na Colovu tvár a prikývla som.
„Áno vezmem si ťa“ počula som sa, akoby som to ani nevravela. Vyskočil na nohy, nasadil mi prsteň a pobozkali sme sa.
Megan
Prebrala som sa, najprv si neuvedomujúc čo sa stalo. Pomaly mi to však dochádzalo.
„Bol to len sen“ povedala som si, ignorujúc plakanie jedného z malých. Zdvihla som mobil a pozrela prijaté hovory. Ten hovor tam bol.
Začala som plakať, kopať do všetkého čo mi prišlo pod nohy. Bolo mi jedno či tie deti zobudím. On zomrel. Zabila ho Smrť, len aby potlačila moje emócie. Zúrivo som kričala na celý dom, rozhadzovala všetko čo prišlo.
Začula som ako sa dvere otvorili. Otec s Kiarou sa s veselým smiechom vrútili do predsiene.
„Deti plačú“ začula som Kiaru.
„Megan?“ vrútil sa do obývačky Cole a zdesene pozrel na rozhádzanú miestnosť.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa ma keď si všimol moje slzy.
„TY KLAMÁR!“ skríkla som na neho. Moje nervy praskli. „ZOMREL KVÔLI TEBE!!!“ vykrikovala som ako bez rozumu.
„O čom to hovoríš?“ spýtal sa nechápavo a aj Kiara už vošla. Bolo mi to jedno, nech to vie.
„Kedy si mi chcel povedať že moja matka je Smrť? Kedy si mi chcel oznámiť že mám nastúpiť na jej miesto???“ kričala som ešte hlasnejšie.
„Ako...?“
„Ako som na to prišla? Navštevuje ma Kostra, Smrť a upírka! Ani netušíš čo sa deje!“ vykrikovala som a viditeľne zbledol. Kiara tam len stála, no netvárila sa prekvapene.
„Ty si to vedela?!?“ skríkla som aj na ňu.
„Megan ju z toho vynechaj...“ ozval sa otec.
„Nerozkazuj mi! Ako si ma splodil so Smrťou??? Je to nechutné len si to predstaviť!“
„Iba som raz prišiel na to že som tehotný...nie je to tak ako si ...“
„JE MI TO JEDNO!“ prerušila som ho zúrivo „UŽ TU NECHCEM BYŤ! PRI RPVEJ MOŽNOSTI IDEM PREČ NA ŠKOLU!!!“
Zúrivo som sa zvrtla a plesla zadnými dverami. Počula som ako niečo kričí no ignorovala som to. Zamkla sa v garáži, aby ju nikto neprišiel otravovať a zúrivo sa posadila za počítač.
„Odídem...“ mrmlala som si stále pod nos. Mala som vynikajúce známky, teraz len nájsť internát a školu, do ktorej by som vypadla. Už som tam nechcela byť ani minútu. S kostrami, upírmi a neviem čím všetkým za zadkom. Moje nervy však nemali chuť byť za počítačom. Hodila som sa na posteľ a plakala, až kým na mňa nedoľahla únava.
Zobudila som sa dosť neskoro. Stačil jeden pohľad na hodiny a vedela som, že v tejto chvíli prebieha pohreb. Nechcela som tam ale ísť. Nechcela som vidieť jeho bledú tvár, nechcela som vidieť ako ho zahrabú do zeme...nechcela som vidieť nič.
Nakoniec som sa ale aj tak zdvihla a vyrazila k cintorínu. Ani som sa neunúvala ísť na raňajky do domu. Chcela som vypadnúť preč...ďaleko...
Na cintoríne už bolo takmer prázdno, len pár osôb tam ešte oplakávalo jeho smrť. Jedným z tých čo tam boli bol Ryšavec. Všimol si ma a vyrazil ku mne. Zvrtla som sa, že mu ujdem.
„Hej Megan počkaj“ zakričal na mňa a ja som zmorene zastavila.
„No?“
„Nechceš nič vedieť?“
„Nie“ odvetila som krátko.
„Ani ako zomrel? Nezaujíma ťa nič...?“
„Teraz o tom nechcem počúvať...“ odvetila som, a pootočila hlavou, pretože sa mi chcelo plakať.
„Spadol na neho stĺp...“ vyhŕkol.
„Daj mi pokoj!“ skríkla som a rozutekala sa preč.
Po ceste domov som sa najedla, rozhodnutá sa vyhnúť stretnutiu s kýmkoľvek. Zajtra mal byť účastný deň, mala som byť na chate...osláviť Silvester. Namiesto toho...sa stalo toto.
Otec sa mi pokúšal dobúchať niekoľko krát na dvere, no ignorovala som ho. Nevyšla som ani na balkón. Vedela som že na druhý deň sa ničomu nevyhnem.
Kiara /na druhý deň ráno/
„Potrebuje sa vyplakať...nebehaj za ňou stále“ zamrmlala som pri raňajkách.
„Včera celý deň bola zavretá...bez jedla...“
„Bola chvíľu vonku...podľa mňa sa najedla...“ odvetila som krotko.
„Bola vonku?“
„Áno...nerada ti to vravím, ale mal si jej to povedať...keď sa to dozvedela od Smrti...bude sa hnevať...“ odhryzla som si z raňajok.
„Viem...“
„Skúsim sa s ňou pozhovárať?“ spýtala som sa s obavami.
„Dnes je Silvester...príde sa najesť, aj keby som mal zavolať požiarnikov a vyjsť cez balkón...“ odpovedal mi zamračene.
„To nebude treba“ ozval sa Meganin hlas od dverí.
„Megan!“ vyhŕkol „musíme si pohovoriť...neviem čo sa...“
„Nechcem o tom nič počuť,“ odvrkla a zobrala si jesť. „Prídem na večeru ak ťa to poteší...“ prehovorila ironicky a vyšla s jedlom preč.
„Idem variť“ zamrmlala som „postaraj sa o dvojičky“.
Pustila som sa do varenia, dúfajúc že Megan bude večer kľudná a hlavne, že Cole tu debatu nenačne.
Megan
„Musím končiť...idem na večeru...“ povedala som Lin do telefónu. Navliekla som si nejaké čierne oblečenie a zišla dole. Otec s Kiarou už čakali, deti spali v obývačke v postieľkach.
Usadila som sa a počúvala nejaký prípitok čo viedol otec, aj keď mysľou som bola inde.
Snažili sa ma zapájať do debaty, no za celý večer som sa zmohla asi k vete „blahoželám k zasnúbeniu“ inak som mlčala.
„Megan...“ začal otec „nebaví ma pozerať sa na to ako sa tváriš...ak na mňa chceš kričať ,tak na mňa krič...ale takéto ignorovanie nebudem znášať...viem že som ti mal povedať o tvojej matke...“
„NIE!“ skríkla som zúrivo a vyskočila od stola. „Nechcem o tom hovoriť! Nie s tebou! Už nikdy mi o tom nič nevrav!“
Bežala som preč...netušila som kam, len som sa rútila preč...netuším ako, no nohy ma doniesli pred bránu cintorína.
Všade bola tma, bolo neskoro a mňa premkol strach. Chodiť po tme na cintorín nebolo príjemné, hlavne keď už som zistila, čo za háveď chodí po okolí. Vykročila som chodníčkom k Ryanovemu hrobu a zastavila nad ním.
„Pekný Silevester“ zamrmlala som ironicky. Existovali upíry, kentaury, kostry a kadečo iné, prečo by ma teda nemohol počuť.
„Tú chatu som si predstavovala inak“ zasmrkala som. Už som sa neudržala a rozplakala sa.
Plakala som a plakala, keď za mnou zapraskal konár.
„Stratilo si sa dievčatko?“ ozval sa za mnou odporný chladný hlas. Otočila som hlavu a vyskočila na nohy.
„Nie už som na odchode...“ zamrmlala som.
Za mužom sa zjavili ešte dva. Všetci traja si ma zvrhlo prezerali.
Jeden ku mne vykročil a ja som zhrozene odskočila dozadšie.
„Nám neujdeš maličká...“ povedal a zdrapil ma.
„NIE POMOC!“ kričala som no bol Silvester. Nikde nebolo ani nohy.
Zrazu sa ozval výkrik a jeden z mužov odskočil.
„Vypadnite...“ začula som známy hlas.
Netuším čo tam Dean robil, no neuveriteľne rada som ho videla. Muži sa však nechceli vzdať.
„Neboj sa, aj s tebou sa zahráme“ zaškriekal jeden odporným smiechom. Začali sa biť.
Dean nemal šancu. Dvaja ho chytili a tretí ho zložil.
„Utekaj“ precedil ešte pomedzi zuby, skôr než stratil vedomie. Bola som rozpoltená. Utekať a nechať ho tam? Ale načo zostať...
Problém sa však vyriešil, keď sa mi spoza chrbta vynorili tri netopiere. Ihneď som vedela že ide o upírov.
Začali sa s nimi biť, a ja som si zatiaľ kľakla k Deanovi. Upíry im dali, netrvalo dlho a muži utiekli.
„Ďakujem...“ vykoktala som.
„Kde je naša princezná pani naša?“
„Ja vám na to neviem odpovedať“ pokrčila som plecami.
„Naposledy bola u vás“ povedal jeden upír.
„Viem...“ odvetila som. Ich drahá princeznička ich zjavne neinformovala o tom čo robí „no neviem kam išla po tom...“
„Dobre pani naša, váš priateľ sa prebúdza, musíme ísť...“ zmenili sa na upírov a odleteli.
„Čo sa deje?“ zamrmlal Dean.
„Už je to v poriadku“ povedala som rýchlo, hľadiac do jeho dobytej tváre. Posadil sa a prešiel si po krvavej tvári.
„Ako si sa ich zbavila?“
„Zjavili sa tú nejaký chalani...a zahnali ich...pred chvíľou odišli“ zaklamala som okamžite.
„Mala by si sa odpratať domov...je neskoro“ podotkol a vstal „aj keď nechápem, čo od teba chceli...ja by som si ťa teda za obeť nevybral“ zasmial sa.
„Choď do čerta...čo tu vlastne robíš?“
„Do toho ťa nič...“ odvetil chladne „idem teda...môj Silvester s krvavou tvárou by za veľa nestál...mám tu bratranca na aute, ak chceš tak ťa hodíme domov...“
Trochu som sa zamračila. Ten drúk mal niečo v pláne. Netušila som čo...ale niečo kul.
„Tak poďme...“ pokrčila som plecami a išla s ním k autu. Na počudovanie tam naozaj stál chalan jemu podobný a odviezol ma domov.
Kapitán a Pandora
Bolo to zvláštne, no kapitán sa krátku chvíľu nebránil. Bol šokovaný už len jej žiadosťou, nieto tým že si ho znovu dovolila pobozkať. Tentoraz jej však už zle neprišlo, takže si mohol vydýchnuť.
Len čo ho pustila, tvár jej trochu sčervenala, a na tej jeho tvári sa zračil pobavený a nechápavý výraz zároveň.
„Tak toto už bolo omnoho lepšie“ skonštatoval a otočil sa „teraz keď ste už uspokojili svoje potrebe, bežte do postele“ ukázal na posteľ. Pandora poslúchla, dostala mierne opätovaný bozk a to jej stačilo.
„Dobrú noc“ zaprial jej ešte a vyšiel z miestnosti. Len čo osamela, tvárou sa jej mihol úsmev.
Nebolo to vôbec zlé...
„Len dúfam že si sa nezamilovala...“
Takmer ju porazilo, keď za hlavou začula mužský hlas. Prudko vyskočila z postele, rozhodnutá návštevu niečím ovaliť. Jediný pohľad na upíra ju však ukľudnil.
„Gabriel vyľakal si ma“ zamrmlala, no na tvári sa jej usadil veselý úsmev.
„Ľudská koža ti dala do srdca strach? To nie je ktovie čo...“ odvetil „ale neodpovedala si...“
„Nepoložil si otázku“ uškrnula sa.
„Prepáč, tak inak. Zamilovala si sa do neho?“
„Vyzerám na to?“ začala sa smiať. „Chcela som len zistiť ako chutí opätovaný bozk...“ pokrčila plecami.
Prekvapene nadvihol obočie.
„Stačilo povedať...“
„Len mi netvrď, že by si sa stal pokusným králikom...ty...“
„Pochybuješ o tom?“
„Pochybujem“ prikývla.
Prešiel k nej a zastavil kúsok od jej tváre.
„Mám ti to dokázať?“
Pandora zaváhala. Naozaj vyzeral tak že sa nebál ju pobozkať, napriek tomu že bol upír a ktokoľvek mal zakázané nejako sa dotýkať princeznej.
Nakoniec ale prižmúrila oči a s nadvihnutým kútikom odvetila „skús“.
Šokovane sledovala ako ju naozaj pobozkal.
Tento bozk bol dlhší než ten od kapitána, ale prišiel jej iný. Nebol o nič horší než ten predtým, len iný.
„Ako si ma našiel?“ spýtala sa, keď ho od seba jemne odtisla.
„Pandora poznám ťa veľmi...veľmi dlho...“
„Hľadajú ma už?“
„Mám ťa nájsť...“ odvetil Gabriel.
„Nie...mám tu niečo na práci...niečo si vymysli...“
„Pandora...si tu z človekom...za jeden večer si ho dva krát pobozkala...je to človek...tvoj otec ťa chce vydať za nejakého grófa...“
„Nevydám sa za nijakého krvilačného grófa“ zavrčala nahnevane.
„Ako chceš, ale mysli na svoju počestnosť...vieš ako to je...“
„Pravdaže viem...“ zamrmlala som.
„Dám ti týždeň...potom ťa už len ťažko budem môcť kryť...“ povzdychol si a prešiel k oknu.
„Dobre“ odvetila smutne „veľa šťastia....“
„A teba veľa zdravého rozumu“ vzdychol si „nemysli si že ťa nebudem kontrolovať...“
Pravdaže...kontrola. Čo ak by sa jej nejaký chlap dotkol...gróf by si ju už asi nevzal...Prevrátila očami a zobrala do rúk malý papierik. Narýchlo načarbala odkaz.
No preč ako preč. Vyskočila na nohy a rýchlo zmizla preč z lode. Pokazila si to u kapitána a mala svoju povinnosť. Nejako sa k nemu musela dostať, no vo svojej koži si to načisto zničila. Vybehla do akéhosi baru a zaliezla na záchod.
Pohľadom prešla po vlasoch v zrkadle a smutne im venovala posledný pohľad.
Zobrala do rúk nožnice a začala si ich strihať.
Pár strihmi si zostrihala dlhé vlasy. Pozrela na dlhé nechty. Ostrihala ich. Odmaľovala si tvár a trochu nespokojne pozrela do zrkadla.
Pokrútila nad sebou hlavou a vyšla von. Ešte zbehnúť kúpiť oblečenie a bola hotová.
„Vďaka za nonstop obchody...“ zamrmlala si a začala si vyberať oblečenie.
Netrvalo dlho a už mala aj oblečenie. Vonku sa prezliekla a teraz už bola spokojná. Už skoro svitalo, stačilo počkať na kapitána a vyhŕknuť na neho, čo chce.
O dve hodiny...
Trochu nesvoja vošla do kapitánovej pracovne. Sedel za stolom a zjavne si niečo písal.
„Čo si prajete?“ spýtal sa kapitán.
„Chcem sa u vás zamestnať“ odvetila Pandora.
Pochybovačne si ju premeral, no nakoniec pokračoval ako zvyčajne.
„Meno?“
„Jesson Carter!“
27. diel
Megan
„Konečne škola“ mrmlala som si popod nos, v prvé ráno po vianočných prázdninách.
Nebudem klamať sama seba. Chcela by som vypadnúť niekam na intrák a mienila som sa o tom aj informovať. Nedávno od nás odišiel jeden chalan na nejakú športovú školu. Prečo by som nemohla odísť aj ja. Chcela som ísť preč od tohto všetkého, od Deana, upírov v mojom meste, miestam ktoré mi pripomínajú Ryana.
„Čo tu robíš otrava?“ ozval sa za mnou chlapčenský hlas.
„Do toho ťa nič“ odvetila som ostro.
Dean na mňa vrhol spýtavý pohľad no ignorovala som to.
„Slečna Turnerová vojdite“ ozvala sa riaditeľova sekretárka Amalia.
„Riaditeľ vás už očakáva“ ukáže mi dvere a ja zamyslene vojdem do riaditeľne.
„Tak si sadnite“ ukáže na voľné miesto.
Usadila som sa, veľmi si nevšímajúc jeho pracovňu.
„Čo vás trápi?“ pozrie na mňa spoza okuliarov.
„Rozmýšľam o prestupe na inú školu...“
„Prečo tu nie sú aj vaši rodičia?“
„Matka je mŕtva, otec o tom ešte nevie“ odvetila som zamračene. Za celé prázdniny sme sa len hádali a nemala som chuť to absolvovať znovu.
„Máte predstavu kam?“
„No...“ zajakala som sa no nakoniec som predsa len vytiahla brožúru „sem“.
„Sem? Okrem vynikajúceho prospechu vyžadujú talentové skúšky a...“
„Mám samé jednotky“ skočila som mu do reči.
„Viem...ibaže dostať sa na akadémiu Sofie Philovej je takmer nemožné pre bežných ľudí...“
Dcéra smrti nie je bežný človek...pomyslela som si ostro, no pokračovala som prirodzeným hlasom.
„Viem, ale myslím že to zvládnem...“
„Ktorý odbor...je ich tam dosť veľa...neviem či ste čítali brožúrku...“
„Tanec“ odvetila som.
V akadémii Sofie Philovej toho bolo dosť. Od umeleckým vecí ako tanec, maľovanie, ručné práce a hranie na hudobných nástrojov, tam bolo aj divadlo a modeling, či aj triedy zamerané na šport, na plávanie a box.
„Dobre slečna...príďte zajtra ráno...podám vám informácie o talentových skúškach....“
Iba som prikývla a odišla von.
Kiara
Bolo úžasné sledovať deti v postieľke. Ticho som si čítala knihu – Máme slepé dieťa a popri tom ich pozorovala. Dylan sa pomrvil a ja som to nevydržala. Zdvihla som ho na ruky a maznala sa s ním. Bolo úžasné mať bábo.
„Zlatko?“ ozval sa mi za chrbtom Cole.
„Hm?“ otočila som sa celá rozžiarená.
„Pristane ti to s nimi“ usmial sa. Prešiel ku mne a pohladkal malé.
„Ideš do práce?“ spýtala som sa a podala mu Dylana. Chytila som na ruky April, pretože aj ona začala mrnčať.
„Nie už zostanem doma, prečo sa pýtaš?“
„Chcela by som ísť do mesta...vieš najvyšší čas zohnať svadobné šaty...“ uškrnula som sa. Počas prázdnin sme sa dohodli na základných veciach, typu miesto a podobne, no ja som si stále nevybrala šaty.
„Postrážim deti“ usmial sa a uložil Dylana do postieľky. Aj April som uložila a nechala sa ešte sladko pobozkať.
„Príjemné nakupovanie...“ zaprial mi ešte a ja som zmizla von.
Pandora a kapitán
„Našiel som vám kajutu“ ozval sa kapitán.
Pandora mlčky prikývla a rútila sa za ním do kajuty ktorá mala byť jej. Bolo až neuveriteľné že jej neprišiel na to jej klamstvo.
„Chlapci sa už na vás mimoriadne tešia“ uškrnul sa.
„Chlapci?“ spýtala sa šokovane. Nemohla bývať predsa z nejakými chlapmi.
Kapitán sa zasmial a otvoril. Muži vyskočili do pozoru, jeden bez košele a druhý mal okolo pása len uterák.
„Chlapci toto je Jesson Carter, Jesson toto je Bryan a Jack“ predstavil ich a postrčil ju dnu.
„Vitaj zelenáč“ zaškeril sa Jack „známi ma volajú Jacky“ uškrnul sa ešte viac.
„Netrep, nikto ťa tu nevolá Jacky“ nadvihol obočie Bryan.
„Jacky nemusíš si vymýšľať, ja ťa tak budem rád volať“ odvetila pobavene.
„Vidím že ste sa už zoznámili tak vás tu nechám“ povedal kapitán a zmizol za dverami.
„No tak Carter...treba ti nájsť uniformu“ zamrmlal Jack.
„Ja mu dám svoju“ povedal Bryan. Hodil jej jednu zo svojich uniforiem a obliekol si košelu.
No Pandore padol zrak na Jacka ktorý bez mihnutia spustil na zem uterák aby sa prezliekol.
Podsvetie
„Pani moja...dievča uvažuje o odchode...“ povedala nahlas Kostra.
„Nevadí...“ zamrmalala Smrť.
„Chce ísť na dosť vzdialenú školu...bývať mimo...“
„Ešte môže...nie je dospelá...je mi to jedno...“
„A ešte jedna vec“ pokračovala Kostra.
„NO?“
„Zmizla upírska princezná...“
„Tá ich červenovláska?“
„Presne tá“ prikývla Kostra.
„Tú treba nájsť...“
„Je preč už týždeň...“
„Ako je možné že ju nenašli upíri...“
„Ich talizman nefunguje..akoby už nebola ani upírka...“
„To je hlúposť...upírstva sa nedá zbaviť...nech ju nájdu...rýchlo....tá krpaňa to môže skomplikovať...“
28. diel
Kiara
Mlčky som kráčala k obchodu, rozmýšľajúc nad deťmi. Cítila som sa unavene, a to prešli len dva týždne od pôrodu. Netušila som ako to s malou April zvládnem. Všetko bolo zložitejšie, oveľa zložitejšie.
„Kiara si to ty?“ ozval sa za mnou známi hlas.
„Kirsten!“ vykríkla som od radosti. Bola to jedna z mojich spolužiačok, dievča, teraz už žena, s ktorou som sedela celé roky v jednej lavici.
„Čo tu robíš?“ spýtala sa ma s úsmevom.
„Chystám si svadbu“ uškrnula som sa a potiahla ju do obchodu.
„Budeš sa vydávať?“ spýtala sa šokovane „o tebe som si vždy myslela že budeš policajtka bez manžela a detí“ zasmiala som sa.
„No tie deti všetko zmenia“ uškrnula som sa znovu.
„Si tehotná?“ vykríkla na celý obchod, že sa pár zákazníčok otočilo.
„Mám dvojičky“ zasmiala som sa a prešla k regálom so šatami.
„TO si kedy stihla??“
„Majú dva týždne“ pokrčila som plecami.
„A ešte si slobodná?“ spýtala sa ma zvedavo.
„Plánujem svadbu práve“ odvetila som pokojne.
„Nerob to“ povedala zrazu. Nechápavo som sa k nej otočila. „Manželstvo...to je samovražda...deti, varenie, občasný sex...zahýbanie...stereotyp...“
Nemo som na ňu hľadela.
„Nerada to vravím...ale u každého je to rovnako...aj Emily...pamätáš sa na tú kočku...je to stále kosť a jej manžel? Našiel si dáku osemnástku...“
Ešte stále som akosi nechápala.
„To budem riešiť keď sa to udeje“ pokrčila som nakoniec plecami. „čo povieš na tieto?“ ukázala som na šaty, dúfajúc že zmeníme tému.
„Vyskúšaj si ich...“
Presne to som aj mienila urobiť. Vliezla som do kabínky a navliekla na seba šaty. Potom vyšla a pozrela do zrkadla.
„Moc ti nejdú“ povedala zamyslene.
„Skúsim ďalšie“ odvetila som a navliekla som sa do ďalších.
Takto som to zopakovala ešte pár krát kým som nenašla tie dokonalé.
Vyšla som v krásnych snehovo bielych šatách von a postavila sa pred zrkadlo.
„Tieto sú perfektné“ zvolala Kirsten nadšene.
„Súhlasím“ odvetila som.
Zobrala som ich k pokladni a zaplatila.
„Nejdeš na kávu?“ spýtala sa ma s úsmevom „musíme si toho veľa povedať...“
„Tak poďme“ usmiala som sa a zamierili sme do kaviarne.
Pandora
„Jesson sústreď sa“ zvolal kapitán na Pandoru.
Pandora mlčala, aj keď bola nesmierne unavená. Nikdy by nepovedala že ľudia to majú také ťažké. Cítila sa ako použitá handra, s ktorou sa celý deň umývala podlaha.
„Trénujete?“ objavil sa vo dverách Lee, spolu s Jackom a Bryanom.
„Tvárime sa tak“ odvetil Cass.
„Jesson zvoní ti telefón“ uškrnul sa Jack.
Pandora sa otočila k Jackovi a zbledla. Ten telefón si kúpila len aby bola v spojení s Megan a tá nevedela že je prezlečená za muža.
„Nejaká Megan“ uškrnul sa Cass a podal jej mobil.
„Áno?“
„Ako sa ti darí?“ spýtala sa zvedavo.
„Ehmm...teraz nemôžem“ vykoktala.
„Na Silvestra som sa stretla s pár upírmi“ Megan ignorovala jej pokus o prerušenie.
„Megan teraz nemôžem“ zopakovala.
„Hľadajú ťa...“
Pandora už nepočúvala, odtiahla mobil od ucha, rozhodnutá sa niekam vzdialiť.
„Toto nebolo moc slušné“ prehovoril Cass sledujúc ako ide položiť „daj sem“.
„Ahoj Megan“ ozval sa jej do telefónu.
Pandora nechápavo sledovala čo sa to robí. Ak sa Meg preriekne, všetko bude pokazené.
„...no spýtam sa ho“ zasmial sa „....no ja rád rozmaznávam ženy“ smial sa.
„Dobre...tak potom ťa pozývam na kávičku.“
Pandora otvorila ústa, vediac že je s ňou koniec. Cass zložil a ešte stále sa smejúci obrátil k nej.
„Tá tvoja priateľka má divné nápady“ uškŕňal sa „nevieš prečo sa pýta či si ma môže na chvíľu požičať?“
„Megan má zvláštny zmysel pre humor“ odvetila krotko.
„Neboj sa, do cudzej kapusty neleziem“ žmurkol.
„Máte manželku?“ spýtala sa ho zamyslene. Bol celkom pekný, vlastne bol pekný a ako zisťovala celkom normálny. Mala pri ňom zvláštny pocit, nevedela to však šepifikovať.
„My pôjdeme“ zavelil Lee, zdrapol Jacka a Bryana a už ich nebolo.
„Nie nemám manželku“ odvetil, pričom odvrátil pohľad iným smerom „vieš u nás na ostrove kde som žil máme isté tradície...a jednou z nich je, že keď sa narodíš, vyberú ti manželku. Možno si myslíš že je to staromódne...ale bolo to proste tak...“
Pandora už chcela povedať že ona sa tak onedlho bude musieť vydať, no nakoniec sa prebudila a zostala ticho.
„...tak som bol zasnúbený s rovnako starou Ranien...rozmaznaným dievčatkom so striebornou lyžičkou v ústach....no....vieš....aj napriek tomu odporu s akým ku mne pristupovala....“ na chvíľu sa odmlčal a Pandora si uvedomovala že to prejde k niečomu smutnému.
„...som ju začal ľúbiť....no....deň pred svadbou...keď som si myslel že aj ona by mi moje city mohla opätovať...som ju prichytil s iným...s mojím najlepším priateľom...“
Pandora nemo hľadela na kapitánov chrbát a premkli ju výčitky. Nemala sa tak včera ku kapitánovi správať...bolo to od nej bezcitné, presne také ako sa správajú upíri.
Podsvetie
„Pani moja...našli sme princeznú upírov“ prehovorila Kostra.
„Kde je?“
„Na lodi pri prvej obeti pre vašu dcéru...“
„ČOŽE???“ vyprskla Smrť „ako je to možné!“
„Vypila elixír...je na istý čas človek...“
„Premeňte ju späť...a doveďte ku mne...!“
Pandora
„Myslím že Kostra ťa už našla“ prehovoril Gabriel zamyslene.
„Nájdi mi odvar na dlhé vlasy...potrebujem ich späť....“
„Už sa mieniš vrátiť?“
„Onedlho...len....je to zložitejšie...prosto to urob...“
„Ako povieš...večer môže byť?“
„Hej...postačí...“
„Vracajú sa tí tvoji spolubývajúci...“ povedal upír a preletel cez okno von.
„Áááá...náš zelenáč....“ zvolal Jack.
„Jacky máš nejaký problém?“
„Ani nie...len sme rozmýšľali kam sa zvrtla tá vaša diskusia s Cassmanom...“
„Kade tade...“ odvetila pokojne, nemieniac rozprávať o kapitánovej minulosti.
„Pýtať sa ho či má manželku...vieš Zelenáč...kapitánovi ženy nechýbajú...“
„Jack prestaň“ zamrmlal Bryan „nevieš ako to bolo...“
„O čom to hovoríte...“
„Na kapitánove narodeniny sme mu objednali takúú....hmm...ľahšiu ženu a on? Že vraj si celý večer čarbal do denníka...kapitán žije v celibáte...“
Pandora to nekomentovala, no akosi ju to potešilo.
Megan
„...dúfam že už ste si všetko nacvičili...o dva dni máme predstavenie“ vykrikovala si profka na hodine. Mrzuto som na ňu hľadela, rozmýšľajúc aj tak nad iným. S Deanom sme natrénovali všetko, no ten bozk sme pravdaže preskočili. Mám ho na háku...odmietam sa s ním cumľať na javisku...
„...nemienim vás terorizovať generálkou, má to byť ukážka VAŠEJ vyspelosti...či niečo dokážete aj sami....takže o dva dni...teda v piatok...o šiestej večer je predstavenie...o piatej tam buďte, aby ste sa pripravili...“
Profesorka mlela a mlela...keď vedľa mojej lavici pristálo papierové lietadielko s odkazom. Vyzliekla som si sveter a natiahla sa za ním.
Narýchlo som ho otvorila a zistila že je od Deana.
Mám taký pocit že by sme si to mali prejsť...a dohodnúť sa konečne na jednej scéne...asi ti nemusím pripomínať ktorej x) tvoj milovaný Rómeo
Vrhla som na neho podráždený pohľad, no on sa len usmieval.
Len som pokrútila hlavou a trpela tie nekonečné hodiny. Osobne som si myslela že skočím domov, zbaliť veci, no Dean mal pravdaže iný plán. Bol taký láskavý a počkal ma pred školou.
„Ja by som bola trafila“ zavrčala som, čakajúc na školský autobus.
„Počúvaj ma...“ zamračil sa „chápem že si podráždená a nešťastná zo smrti tvojho priateľa, no za vianočné prázdniny si sa mohla trochu ukľudniť.“
„Dean do môjho osobného života sa nestaraj!“ zavrčala som.
„Wau...aký osobný život...bože Megan máš pätnásť a pol...svet sa pre jedného chalana nezborí...“
„Och tak takto berieš aj tvoj vzťah s Nataliou...?....keď sa rozídete tak šak čo...prídu iné?“
Začínal ma brutálne vytáčať z rovnováhy.
„V každom prípade z toho nebudem robiť vedu a nebudem agresívna na všetkých naokolo...“
„Nič nechápeš...a k tomu som agresívna prevažne len na teba“ vyprskla som. On nebol budúca Smrť. Kvôli nemu nezomrela osoba ktorú mal rád. „Ide autobus“ dodala som.
Usadila som sa mimo neho. Stačilo že s ním absolvujem poobedie, netúžila som sa sním hádať aj v buse.
„Vystupujeme...“ zamrmral mi za chrbtom, keď vystupoval. Prevrátila som očami už aspoň stý raz v ten deň a vystúpila.
„Choď do obývačky, len si zbehnem zobrať piť...“
Trvalo mu to ako lačnému srať. Unudene som sa kukala von oknom, kým ma nevyrušil svojim príchodom.
„Obaja vieme že na predstavení sa istej...hmm...scéne nevyhneme...“
„Nevadí...“ odvetila som ani som sa k nemu neotočila.
„Ako povieš, ja len aby sme si to ujasnili...“
„Diváci sa teda nijakého francuzáku nedočkajú...“ doplnila som ešte. Jedna pusa, nech, no viac teda určite nie.
„Všetci budeme sklamaný“ povedal ironicky. Ani som sa neunúvala už prevracať očami.
„Pustime sa do toho...“ vstala som.
Fakt nám to išlo skvele. Tvárili sme sa ako skutočný zamilovaný párik. Normálne sme sa na seba usmievali, hádzali žhavé pohľady, plné vášne a romantiky....no dosť irónie....bola to katastrofa.
„Moc nám to nejde“ povedal mierne.
„Skoré zistenie drahý môj...“ zamrmlala som.
„Ako ja chápem že si zronená...“ začal pomaly, no skočila som mu do reči.
„Dean nechajme to. Od toho dňa ako som bola nad jeho hrobom som už neplakala...nejako sa ovládam. Nepotrebujem psychologické keci o tom, ako to prejde...všetko prejde...ďakujem za pomoc s tými úchylmi...no tým to končí...“
Pôvodne som si myslela, že mi niečo ironicky povie, no on tam len tak stál a pozeral na mňa. Neviem...bolo také iné akoby som v tej chvíli bola inde...
No a teraz...teraz prišiel zvrat. Neviem, proste ja som bola dáka pripitá alebo čo...cítila som vďačnosť, smútok a hnev zároveň, prešla som k nemu a začala som ho bozkávať
Najprv bol omráčený...akoby nechápal...ja som v tej chvíli netušila čo robím, iba som myslela na milión vecí a zároveň na nič. Asi aj jemu bliklo iným smerom ako by malo a prestal postávať ako mucha puk. Konkrétne sme sa trochu posunuli k sedačke.
29. diel
Pandora
„Tu je ten elixír“ zamrmlal Gabriel z kresla.
„Vďaka...“ odvetila a ďalej sa hrabala v skrini.
„Čo máš teda v pláne?“
„Naštvať upírov“ odvetila kľudne.
„V preklade to znamená?“
„To je tajomstvo...ale som si istá že pri tvojich stykoch sa to za chvíľu dozvieš...“
„Neprídu sem tí dvaja?“
„Majú nočnú...“ pokrútila hlavou „kapitánovi som sa zjavne ako žena zapáčila“ povedala trochu tichšie.
„Prečo myslíš?“ zamračil sa na ňu a prešiel si rukou po blonďavých vlasoch.
„Keď som išla zo služby na palube, začula som jeho rozhovor s Leem...“
V hlave sa jej vynorila spomienka na to čo počula.
„Cass čo si taký mrzutý...?“
„Veľa som toho nenaspal...asi si zbehnem po nejaké prášky na spanie...“
„Zabudni, nijaké oblbováky brať nebudeš...čo sa deje?“
„Nemôžem spávať...keď zaspím, tak snívam o jednej červenovláske...“
Vtedy sa Lee zasmial, no po chvíli pokračoval.
„Tak prečo ju niekam nepozveš? Si kapitán, môžeš na pár dní zastaviť loď...“
„Je to neter nášho generála...“
„Ou...túžiš po generalovej neteri..?“
Strhla sa až na Gabrielov hlas.
„Nechcem o tom radšej nič počuť...no mala by si vedieť, že nech chceš robiť čokoľvek, Smrť už vie že si tu...poslala po kúzlo ktoré ťa vráti do sveta mŕtvych...napi sa jeho krvi a vráť sa späť“
„Neboj sa, zajtra večer už nebude...aspoň nie živý...“
„Nevyzeráš nadšene...“
„Nie som...no už bež...mám prácu...“
„Maj sa“ odvetil, krátko ju objal a zmizol cez okno.
Pandora osamela a rýchlo do seba hodila nápoj. Zacítila zvláštny chlad, až sa zľakla že sa mení na upírku. No našťastie jej po chvíli začali narastať vlasy.
Netrvalo dlho a vlasy mala v pôvodnej veľkosti. Nadšene pozrela do zrkadla a upravila sa. Presne takto si to predstavovala. Prezliekla sa do šiat a vyšla na chodbu.
Vedela že kapitán už bude spať, a ona bude v jeho očiach len prízrak, obyčajný sen. Otvorila dvere a zahľadela sa na neho, spiaceho na sedačke.
Sklonila sa k nemu a slabo ho pobozkala. Pomaly roztvoril oči a neodrážal sa v nich šok ani prekvapenie. Naozaj bol presvedčený že sa mu znovu vkradla do snov.
„Tak tu si“ zašepkal tichým hlasom.
„Čakal si dlho?“ spýtala sa ho pokojne, aj keď sa trochu chvela.
„Počkal by som aj dlhšie“ odvetil.
Vedela čo má v pláne, a cítila sa hrozne. Dnes musí umrieť, dnes ho musí vypiť. Predtým však chcela prežiť niečo iné, oveľa krajšie. Náhle ho pobozkala, no on tentoraz jej bozk opätoval rovnako. Konečne pocítila vášeň ktorú poznali ľudia.
Možno v jediný raz Pandora pocítila aké je to zamilovať sa a nechcela ten posledný deň premárniť. Mohla by ho premeniť na upíra, no to by neurobila, nechcela mu zničiť život ako ho mala ona. Pocítila že sa pohli k posteli. Nebránila sa, pocítila ako jej rukami vošiel pod šaty.
Cass chcel urobiť to isté, keď sa ozval dutý náraz.
„Čo je to?“ vykríkol prekvapene. „Sen...“ vyskočil z postele a nechápal.
Pandora vedela že už ju odhalí. Loď buď narazila, alebo sa dostala do boja.
„Ty si ž..živá?“ spýtal sa akoby nechápal.
„Ťažko povedať“ odvetila a uprela pohľad inam.
„Zostaň tu...“ zavrčal nahnevane. Vybehol na palubu, no ona nemienila poslúchnuť. Vybehla tiež a zdesene sa poobzerala. Oblohu pretínali blesky, obrovské kvapky padali na palubu lode.
„Vráť sa dole!“ prešiel k nej, pričom zvyšok posádky si ju ešte ani nevšimol.
„Nekrič na m...“ loď sa prudko zakolísala a ona preletela do vody. Vlny ju hádzali do všetkých strán, nevládala sa udržať nad hladinou.
„Pandora!!!“ kričal kapitánov hlas neďaleko od nej.
„pomoc!“ skríkla, už takmer ponorená pod vodou. Zacítila ako ju chytil okolo pása a plával s ňou niekam preč. Na lodi si zjavne nevšimli že im preleteli cez palubu a loď si pokojne plávala ďalej.
„Neboj sa...vidím breh“ zamrmlal a plával s ňou k malému ostrovčeku.
„Zaslúžila by si si!“ vyprskol keď sa zorientoval. „Ako je možné že si bola na lodi??“
„Prezliekla som sa za Jessona“ odvetila tichým hlasom.
„To nemyslíš vážne!“
Kapitánom preletel príval hnevu. Bola Jesson, muž ktorému dôveroval, ktorému povedal o svojej bývalej snúbenici...zveril sa mu s niečím čo vedel len Lee.
„Nie...“ zašepkala odrazu. Slnko pomaly zapadlo a ona pocítila niečo čo sa nemalo stať. Smrť už našla kúzlo ako ju vrátiť do sveta mŕtvych. Cítila ako jej telo chladne, ako pokožka stráca svoju farbu...cítila ako jej rastú očné zuby.
Megan
Nervózne som ležala v takzvanej hrobke a čakala, kedy sa budem mať prebrať. Dean už vypil jed, no ja som si v duchu odpočítavala kedy sa zobudiť.
12...13...14...vstavať
Pomaly som sa preberala a očami pozrela na chalana, ktorý hral Lorenza.
„Otče! Môj tešiteľ! Kde je môj muž? Dobre si pamätám, na akom mieste mám byť, aj som. Kde je môj Rómeo?“
„Idú sem! Preč, preč z tohto brlohu mrtveho spánku, nákazy a smrti! Vyššia moc, ktorej nemožno sa vzpierať, náš zámer prekazila. Chytro preč! Tvoj manžel mŕtvy na srdci ti leží a Paris tiež – Poď, ja ťa odvediem, u svätých mníšok nájdeš útočište. Teraz sa nevypytuj! Stráž sa blíži! Poď!
Za scénou sa ozvú hlasy, takzvaných prichádzajúcich strážnikov. Znovu som bola na rade a začala potiť tie odveci texty.
„Ja neodídem odtiaľto. Choď sám.“ Sledovala som ako brat Lorenzo odchádza.
„Čo máš v ruke môj milý? Čo si pil? Môj verný! Jedom si sa zahubil? A všetko vypil, skupáň, ani kvapky nenechal pre mňa! Pobozkám ti ústa, snáď kvapka jedu na nich uľpela a toto posilnenie dá mi umrieť.“
Nahla som sa nad Deanovo akože mŕtve telo a pobozkala som ho na pery.
Cítila som že Dean mi bozk nenápadne opätoval, tak som sa rýchlo vzpriamila a čakal kým sa za scénou neozve hlas strážnika. „Veď nás chlapče! Kade?“
A prišla konečne moja finálna scéna.
„Idú? Tak skrátka – Vitaj, milá dýka! Tu ti je pošva“
Schytila som umelú dýku a prebodla som sa s ňou. Padla som na Deana a bolo po mojom hraní.
Počkala som kým sa opona nezatiahne a vyskočila som na rovné nohy.
„Výborne decká, výborne“ chválila nás profesorka. Išla som do šatne, kde už Natalia nedočkavo vyčkávala na Deana.
„Zlatko bol si úžasný!“ vykríkla tým svojim hláskom. Prevrátila som očami a radšej išla do tej šatne. Prezliekla som sa do normálneho oblečenia, a potom smädná zamierila do bufetu.
„Hej Meg!“ ozval sa za mnou Deanov hlas.
„Dean nebehaj za mnou...“ odvrkla som.
„Prečo sa mi od toho bozku vyhýbaš?“
„Dean vypál...a nevykrikuj...nemám najmenšiu chuť na reprízu...a k tomu niekde tu pobehuje Natalia...“
„Natalia je ten problém?“
„Nie, Nataliu mám v riti...rovnako ako teba...“ zavrčala som.
„Nevyzeralo to tak...“
„Dean daj mi pokoj...“
NO on sa ku mne nahol a pritiahol k sebe bližšie. Surovo som ho odstrčila.
„Dean vypál...onedlho zjavne odídem na inú školu a aj keby nie, my dvaja nie sme nič viac ako predtým!“ vyprskla som a odišla.
Pandora a Cass
„Preboha!“ vykríkol kapitán šokovane „čo si zač?“
Pandora na neho len mlčky hľadela. Jej plán bol zničený. Teraz ho zabije a bude po všetkom.
„Upírka“ odvetila napokon.
„Ty si...“ odstúpil o krok dozadu „prečo si prišla...!“
Nemohla mu povedať že ho prišla zabiť, to by nedopadlo dobre.
„Mala som len chvíľu na ľudský život a chcela som niečo vidieť...“ odvetila napokon.
„Oklamala si ma...si žena, upírka...preboha ja som ani neveril že niečo také existuje!“
„Mali by sme si nájsť na noc úkryt“ nekomentovala jeho výčitky. Vyrazila do kopca a mala chuť sa rozplakať. Cass sa rozbehol za ňou a zamračene vedľa nej kráčal. Nepadlo ani jediné slovo, teda až kým nedorazili k jaskyni.
„Prečo si sa so mnou chcela vyspať keď si vedela že odídeš....rozmýšľaš vôbec nad tým komu ublížiš? Či vy upíri nepoznáte niečo také ako je cit“ začal prskať.
„Naozaj si to myslíš?“ otočila k nemu zamračenú tvár. „Myslíš si že by som chcela prežiť svoje prvé milovanie keby som nepoznala cit?“ spýtala sa ho.
Zostal ticho, no zrazu vstal a začal ju bozkávať. Jemne ju zdvihol na ruky a niesol niekam neurčito preč. Zastavili na lúke, len slabo osvetlenej hviezdami a mesiacom
„Ešte stále si to praješ?“
Pandora mu pozrela do očí a prikývla. „Áno prajem“.
Jemne ju uložil na zem, medzi milióny bielych tulipánov, mäkkých ako najjemnejšia prikrývka. Opatrne ju začal bozkávať, nežne, aby sa nebála. Pre to všetko čo sa stalo na plese, pre ten bozk ktorý si od neho vypýtala zo zvedavosti vedel skôr než to sama povedala, že ešte neprežila svoje prvé milovanie.